Je dôležitou súčasťou tohto nášho pozemského životopisu, čo sme tu robili. To si tu o nás budú raz naše deti rozprávať. Štefan bol fyzik, „jadrovák“, mal rád vinohrady a záhradu, každú voľnú chvíľu strávil vonku v „teréne", akoby ho žiadna robota nebolela, a vôbec, ich dlhý, vyše päťdesiatročný spoločný život s maminou sestrou, tetou Katkou, bol vrastený do záhrad. Do záhrady Štefanových rodičov v Úľanoch, do našej bernolákovskej záhrady, do nádhernej záhrady v Kocuriciach, pod jablonkami na Lehote, do hliny sú vtlačené jeho neviditeľné stopy cez chotáre – do záhrad, vinohradov, na role…
Napokon nás všetkých zem pochová. Ale „pochová“ tu znamená aj „popestuje“.
Akoby nestačilo, že bolo posadené aj opleté, aj okopané, „oškrabané“ bolo, aj sa polievalo, no popri hlavnej ceste sú všelijaké chodníky a cestičky a tie všetky treba brať do úvahy, zavše sa práve ony stanú tou hlavnou, najhlavnejšou cestou. Štefanovou najhlavnejšou cestou bola práca! Minulý rok za ňu dostal štátne vyznamenanie.
Ing. Štefan Rohár robil v Úrade jadrového dozoru, dokonca ho zakladal, a popri tom učil a skúšal a prednášal. Vyštudoval jadrovú fyziku v Prahe, bol pri začiatkoch elektrárne v Jaslovských Bohuniciach, pri všetkých jej spúšťaniach, dnes tam pracujú obaja jeho synovia. Mal osemdesiat rokov a ešte stále chodil do práce.
Navždy si ho zapamätám pri práci. Štepil stromy a každý sa mu ujal, dorábal víno, staral sa o včely a pracoval v záhrade, robotný a veľmi múdry chlap. Tatko, aký nám so sestrou chýbal – písal si so svojimi deťmi úlohy, nosil ich na krku, varoval vnúčatá, chodil na rodinné výlety a dovolenky, do obchodu… Všetky návštevy v Kocuriciach pri Piešťanoch boli rovnaké. Tu ste? Tu sme! Aj my sme tu! Aj tu, aj tam.
Aj tam, aj tu! Všetci sa ľúbime. Nevieme o sebe, čo robíme v pondelky, utorky, stredy, štvrtky, piatky, soboty a nedele, ale tu raz za čas príde taká nedeľa s ružovým prídychom a zrazu sme všetci tu, jeme spolu rezne, tie vpravo vo „vajdlingu“ sú morčacie, vľavo kuracie, a zemiakový šalát, pitvarošskú sármu aj polievku, aj krémeše a zhovárame sa pri tom ako o život.
Raz Štefan našiel osemmilimetrový film, na ktorom bola mladá mama so mnou na rukách, aj jej sestra Katka tam bola a tiež ma držala na rukách, ten film sa nedal premietať, iba pozerať cez prezerač s kľukou. Štefan svoj verklík opatrne, pomaly krútil a jeden za druhým vyskakovali obrázky, čo vyzerali ako fotografie, statické obrázky, navlas všetky rovnaké, úplne minimalistické naznačenie pohybu, naša mama, tá s ružovým prídychom, a jej sestra, taká mladá a zelenkavá Katka, ešte mladé ženy, veď Katka bola čerstvo vydatá. Na svadbe v Úľanoch mali štyridsaťčlennú „kamáriu“, čo vyhrávala, a všetci mali biele klinčeky za klopami oblekov a biele košele pozapínané až ku krku.
Život sa vlastne skladá z takýchto obrázkov, pondelky, utorky, stredy, štvrtky, piatky, soboty a nedele, zrazu je film na konci, ani to necvakne ako v tej mašinke s kľukou, len sa ako prach rozletíš po krajine… ako ovečka.
Štefan, „pukrlé“, nech Ti je zem, ktorej si sa tak rád dotýkal, ľahká!
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.