Jeho politickú skazu začala europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová, ktorá na ňom našla celý rad osobných chýb hneď po tom, čo odišla zo strany SaS. Všimla si totiž, že Sulík je akýsi „nedvižný“ a ešte k tomu aj akýsi „tabuľkový“, čo už sa v modernej politike nenosí. V nej treba čosi ako „turbo dynamiku“, prezieravosť a prieraznosť, akú môžu pre našu krajinu priniesť napríklad iba Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš.
Sama pritom založila (popri inom – zaujímavá ponáška na rovnomennú ruskú stranu „Jabloko“) stranu Jablko, v ktorej bolo od začiatku vidno výlučne tieto žiadané kvality. Veď aj krátko pred voľbami sa venovala problému, aby mladí a schopní ľudia neodchádzali zo Slovenska do zahraničia.
Tisíce mladých chlapcov a dievčat si tieto vzácne slová Nicholsonovej aj pozorne prečítali a osvojili a istotne iba vďaka nim tu ešte vôbec nejakí zostali. Keď videla, že mladí ľudia sa už tak veľmi nehýbu, prestala to zrejme s týmito myšlienkami preháňať a vstúpila aj s celou stranou Jablko do „matovičovsky“ naladenej strany Demokrati. V nej celkom spoľahlivo prehrala voľby aj s oboma myšlienkovo nesmierne dynamickými stranami. Hneď po voľbách odišla do zahraničia.
Sulík sa síce do parlamentu dostal, no najmä v televíznych diskusiách ho rýchlo predstihol oveľa talentovanejší Branislav Gröhling. Pokiaľ Sulík v nich ešte nejako uvažoval, napríklad že „penzisti nič nerobia a iba tu tak chodia“, alebo že „obchodovanie medzi štátmi je lepšie ako vojna“, Gröhling takéto intelektuálne slabôstky, ktorými potom trpela celá strana, nahradil vlastnými úsečnými myšlienkami a vedomosťami, ktorými politický diškurz preniesol do pomerne jednoduchšej a účinnejšej roviny.
Najčastejšie aj s fascinujúcimi bezprostrednými riešeniami, z ktorých mohol mať každý divák či poslucháč už iba radosť. Napríklad si všimol nielen to, že „Zem je guľatá“, ale aj to, že to vedia už aj „žiaci v šiestej triede“. Nijako za Sulíkom dodnes nezaostáva ani v oblasti zahraničnej politiky: „Nech Putin odíde z Ukrajiny a bude mier!“
Preto nikto nemôže tvrdiť, že ho Sulíkov politický odchod zastihol nepripraveného, ba nemôže mu, aspoň podľa všetkého, ani nič v tomto smere vyčítať, keďže si vychoval naozaj dôstojných nástupcov. Ostatne Sulík to vyjadril celkom podobným spôsobom: „Našťastie mám z čoho žiť, a preto nie som odkázaný na zašívanie sa v parlamentných laviciach!“ Čím vlastne zároveň poskytol určitú, a pritom aj ucelenú predstavu o zmysle a hlavnej úlohe takého toho poslanca v parlamente.
Smútiacim politickým pozostalým však poskytol útechu: „V najbližších parlamentných voľbách (pravdepodobne o tri roky), pokiaľ bude záujem o politiku, ktorú ponúkam, budem kandidovať do NR SR s cieľom byť súčasťou vlády.“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.