Z dejín medzinárodných vzťahov vieme o mnohých pučoch voči ľavicovým či nacionalistickým vládam v krajinách po celom svete. Organizátormi nezriedka bývajú západné tajné služby a výsledkom trhovo orientované autoritárske vlády.
Aj bližšie k nám sa však proti ľavici bojuje nie úplne čistým spôsobom. Nie tak dávno svoje politické boje prehrali Jeremy Corbyn v Británii (2017) a Bernie Sanders v Spojených štátoch (2016). V oboch prípadoch išlo o dôsledok vnútrostraníckeho boja. V prípade Corbyna sa vplyvná časť strany usilovala o prehru v parlamentných voľbách namiesto víťazstva výrazne ľavicovo orientovaného kandidáta. Sanders zas prehral v primárkach s Hillary Clintonovou po tom, čo sa vedenie strany postavilo proti Sandersovi, hoci malo byť nestranné.
Dejiny politických bojov nám však ponúkajú aj víťazstvá ľavice, ktoré následne viedli k opusteniu ľavicovej politiky kvôli vonkajším tlakom. Vláda gréckeho premiéra Tsiprasa v roku 2015 konala pod tlakom nielen Európskej komisie proti rozhodnutiu ľudu v referende, ktoré sama vyhlásila.
V 60. a 70. rokoch sa zas diskutovalo o snahe tajnej služby zvrhnúť ľavicovú vládu britského premiéra Wilsona a v Austrálii zástupca britskej kráľovnej jednoducho zbavil premiéra Whitlama funkcie napriek ľavicovej väčšine v dolnej komore parlamentu.
Bola to však prvá vláda francúzskeho prezidenta Françoisa Mitterranda (1981–1984), ktorá najlepšie ukázala slabosť ľavicovej politickej reprezentácie vo významnej západnej krajine. Mitterrand kandidoval s tzv. Spoločným programom spolu s komunistami, no jeho napĺňanie spolu s tlakom finančných trhov viedlo k ekonomickým problémom a Mitterrand napokon opustil ľavicovú cestu, aby mohol zostať v neoliberálnom Európskom menovom systéme. Dá sa povedať, že tento moment bol definitívnym koncom ľavicovej politiky na vládnej úrovni v západných krajinách.
Už počas Mitterrandovej éry víťazila v Európe aj v Spojených štátoch pravica a po nich sa ľavica transformovala do Clintonovej, Blairovej a Schröderovej kapitálu naklonenej Tretej cesty, respektíve Nového centra. Corbyn, Sanders či Mélenchon sú produktmi nespokojnosti voličov s ľavicovými politikami. To isté sa dá povedať o úpadku nemeckej a rakúskej sociálnej demokracie.
Kultúrne vojny však menia politický terén a odvádzajú pozornosť preč od otázok triednej nerovnosti. A tak v Nemecku silnie viac konzervatívna a národná ako ľavicová Sahra Wagenknechtová a v Rakúsku v prieskumoch vedú radikálne pravicoví Slobodní, kým komunisti dosahujú skromné víťazstvá iba na nižších úrovniach (Graz, Salzburg). Francúzsko 2024 je len ďalším v rade ľavicových „víťazstiev“.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.