Takto som na ňu aspoň vzala svojich kamarátov – časopis, knižku Pétera Esterházyho, ktorú čítam, zápisníček z Paríža s mapkou Francúzska, kávu a pero. Vždy, keď mi na ne skĺznu oči, budem vedieť, že nie som v "tom” sama. Moji kamaráti ma čakajú.
Na porade prebiehala debata o tom, aké knihovnícke služby ako výpožičky a programy pre deti, ktoré každý deň pripravujeme v spolupráci so školami, by mohli byť spoplatnené, aby sme uľahčili nášmu rozpočtu… Spozornela som. Takéto nároky môže mať na knižnice len niekto, kto knižky nečíta a zdá sa mu, že ich nepotrebuje, alebo ten človek nikdy nebol v knižnici a ani nevie, aké dôležité tie naše programy a besedy a tvorivé dielne (všetky robíme s dôrazom na dáku knižku) pre detiská sú.
Každé dopoludnie tu máme školákov, ktorí prídu s pani učiteľkou. Rukami-nohami ich presviedčame, a verte, zavše je to náramne ťažká vec – lebo na internete máme obrovskú konkurenciu – že hoci sa im to nezdá, to čítanie je „in“, a oni v skutočnosti knižky potrebujú takmer rovnako ako jedlo…
Že sa vďaka nim naučia učiť, a že im to učenie pôjde omnoho ľahšie ako ich kamarátom, ktorí nečítajú, naučia sa používať literatúru ako zdroj vedomostí, a okrem toho, že zaženú nudu, ľahšie sa budú učiť, ľahšie si nájdu kamarátov, budú veľkorysejší, múdrejší, zhovorčivejší, naučia sa šermovať jazykom, a budú omnoho mocnejší ako tí, čo šermujú mečmi, šabľami a pištoľami, naučia sa gramatiku, lepšie im pôjde matematika, dozvedia sa o svete, o jeho krehkosti, a budú ho chrániť, o zvieratách aj ľuďoch a ľahšie si v tom veľkom svete, plnom ľudí, nájdu miesto…
Dnes, v čase temna, plastu a počítačov, my knižnice bojujeme o každého každučkého jedného predškoláka, školáka aj záškoláka a snažíme sa mu ponúknuť a vybrať knižku na mieru. Sme šťastní, keď k nám príde tridsať detí a tridsať ich naozaj odchádza s knižkou pod pazuchou, ktorú viac ako polovica doma naozaj prečíta a potom sa k nám vracia v sprievode pani učiteľky či rodiča.
Na programy na podporu čítania sú dnes vyčleňované obrovské sumy peňazí, v niektorých krajinách, napríklad vo Francúzsku, sa stali národným programom, nie pogromom, ako si to vysvetľujú niektorí nečitatelia. Vzdelanosť národa a knižnice spolu veľmi úzko súvisia. Mimochodom, dnes, keď sú slovenské rodiny valcované nízkymi rozpočtami a finančnou krízou, je knižnica s nízkym členským pre niektorých naozaj darom. Za takýto dar sú knižnice považované vo vyspelých krajinách. Len blázon by dnes vyberal vstupné v knižniciach, kde dáka chudera knihovníčka s nízkym platom máva knižkou v ruke a ponúka ju deťom, len blázon by vyberal vstupné od detí, od ktorých chceme, aby čítali!
Sme radi, keď nahovoríme živého spisovateľa, aby k nám za nízky honorár prišiel na besedu, sme radi, keď na ten honorár máme, sme radi, keď nájdeme pani učiteľky, ktoré sú ochotné opustiť komfortnú zónu školy a ísť s tridsiatimi deťúrencami do knižnice, sme radi, že si maminy popoludní nájdu čas, že sú deti, ktoré k nám samy od seba prichádzajú popoludní… Naše prázdninové programy boli útočiskom pre deti, ktoré zostali doma možno aj preto, že si ich rodičia výlet nemohli dovoliť. Máme pýtať vstupné?! Vytrhne štátny rozpočet vstupné v knižniciach, ktoré by mali byť vitrínami toho najlepšieho a najdôležitejšieho, čo treba podporovať a sprístupňovať zadarmo?
„Ukáž len Slovákovi knižku, dá on Ti,“ hovoril kedysi Jonáš Záborský… Dnes, keď sa debatuje o krízových opatreniach, táto rozkradnutá krajina plná spupných bohatých nečitateľov naozaj uvažuje o tom, že nechá doma školákov a spoplatní knižnice? Ani sa vlastne nehodí povedať, že knižnice, ktorých máme veľa, si na Slovensku ešte stále len hľadajú svoje miesto v spoločnosti a bojujú s tým, s čím tu bojujú také samozrejmosti ako školy aj nemocnice, aj celá táto hlúpnuca spoločnosť – s nezáujmom. Nemôžeme predsa v mladých ľuďoch a deťoch – tam inak vidím budúcnosť knižníc – prebúdzať záujem o vec, na ktorej ani nám nezáleží.
Nestačí pridať hodiny dejepisu a literatúry, keď sú nám „ukradnuté“. Nepomôže nám ani Písmo sväté, keď tí, ktorí by nás mali podporovať, nebudú mať záujem nás chrániť. Láska k literatúre, bohužiaľ, nie je prenosná, ale záujem o vec prenosný je! Porada sa skončila, ja som sa z knihovníčky premenila na spisovateľku, pridala sa k svojim kamarátom, šla som do svojho lesa a napísala si plné koše húb…