Predstavovať si, že uprostred všeobecného zmaru si občan bude užívať sviatok demokracie, môžu iba politici. Z pohľadu vlády nejde o voľby v tieni povodní, ale o povodne v tieni volieb. Voliť sa bude. Politici sľubujú, že zaplaveným a vyplaveným občanom s voľbami pomôžu. Z volebnej rutiny sa stane dobrodružstvo, adrenalínová zábava. Bude sa improvizovať, a keď bude treba, nad formalitami sa prižmúri oko. Veď ako by politici vysvetlili väčšine občanov, ktorí už sa nemôžu volieb dočkať, odklad pre menšinu, ktorá sa pred voľbami nechala nezodpovedne zaplaviť?
Sú to krízové, existenčné situácie, keď človek zisťuje, čo je dôležité, na čom naozaj záleží. Povodeň je pre politikov príležitosť dokázať ľuďom, že sú užitoční. Je to však súčasne riziko, že sa ukáže, respektíve potvrdí ich zbytočnosť. Teoreticky je možné, že nevýrazný politik, ktorý za svoju funkciu vďačí straníckym intrigám, v sebe pod tlakom objaví krízového manažéra. V praxi sa to však nestáva. Kto je neschopný organizovať chod štátu za normálnej situácie, ten v krízovej situácii iba zavadzia. Napríklad s volebnou urnou uprostred povodňového chaosu.
Je to už viac rokov, čo nás na návšteve u dobrého známeho zastihla búrka. Pri pohľade na blížiace sa hrozivé mračná sme sa dvíhali na odchod z grilovačky, ale hostiteľ znalecky situáciu zľahčoval: „Nemá to koreň!“ Do desiatich minút sa zdvihol víchor, ktorý rozbíjal otvorené okná, ničil strešnú krytinu a lámal stromy ako zápalky. Keď ustal dážď, naskytol sa nám na ceste domov tento obraz: dedina bola plná ľudí v montérkach, ktorí s husquarnami pílili stromy popadané na cestu. Kto mal ruky a nohy, upratoval spúšť spôsobenú prírodným živlom. Nikto tých ľudí nemusel organizovať. Každý vedel, čo treba robiť. A evidentne im nechýbal nejaký politik, ktorý by sa s nimi prišiel vyfotiť.
Ten obraz súdržnej miestnej komunity sa mi vryl do pamäti ako argument proti centralizácii a globalizácii spoločnosti. Centralizácia zvyšuje efektivitu, generuje ekonomický rast, ale profit občana a štátu z tohto rastu je pochybný. Ak rastie životná úroveň občanov, rastie na dlh. Ak štát funguje, funguje na dlh. Z globalizácie bohatnú iba bohatí. To relativizuje prínos pokroku, inovácií, vynálezov, ale i prínos centralizácie. Svet stojí na odolných lokálnych komunitách. Kvôli politikom v službe globalizácii ide svet dolu vodou.
Veľká voda devastuje ľudské príbytky, infraštruktúru a krajinu, kultivovanú ľudskou prácou. Súčasne však v ľuďoch užitočne oživuje inštinkt, že politika je panské huncútstvo. Spoliehať sa v núdzi na politikov je naivné.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.