V koaličných stranách je to úplne naopak. Totiž, aspoň podľa nie celkom jednotného hlasovania, väčšinou. Ide teda o široký priestor najrozmanitejších špekulácií, ktorý otvára nové priestory starých bojových polí v spoločnosti, vďaka ktorým sa pretiahne do diaľky i času.
Poukaz na nevinnosť však bude isto po nejaký čas takpovediac obligatórny, lebo bez tohto prívlastku by sa automaticky presunul do druhej polovice najvzácnejších politických hodnôt alebo dnes už o nič menej cenených antihodnôt. Už sa možno stretnúť so špekuláciami, či nebude azda nutné Šimečku vo vedení strany postupne a nenápadne nahradiť načisto nevinným Ivanom Korčokom, alebo azda rovnako nevinnou Zuzanou Čaputovou. Pretože práve zdôraznením ich nevinnosti bude postupne možné všetku pomyselnú vinu pripísať opäť iba tej druhej strane. A až keď sa s tým druhá strane tak nejako uspokojí, bude možné nastoliť v spoločnosti definitívny zmier.
To si možno poľahky predstaviť tak, že sa všetci posadia za nejaký „guľovatý“ stôl, a až pri ňom sa napokon povadia do krvi, do nemoty, ba aj na smrť. Iná politická cesta sa, žiaľ, v našej spoločnosti zatiaľ nečrtá. Hromy a blesky udierajú s apodiktickou nevyhnutnosťou do obyčajných smrteľníkov, viac-menej námesačne tápajúcich s okovami vlastných politických sympatií alebo ambícií, ktoré pomaly, ale isto stierajú akékoľvek, dnes už nesmierne jemné, rozdiely medzi dobrom a zlom.
A pritom všetci akoby si žiadali nejaké povzbudenie, možno i neskrývané láskavé pohladenie, ktoré by bolo možné bez rozpakov tak nejako hlásať. Alebo aspoň dať do vyhlášok, prepísať do zákonov, alebo v tých najhlúpejších floskulách aspoň začať „pretavovať“ do praxe. Lež práve to sa nepretržite deje, odohráva, vykonáva. Pravda?
Veď my sme tá pravda! Spravodlivosť? Áno, veď práve my (!) sme tá najspravodlivejšia spravodlivosť! Vy chcete mier? Teda vy chcete, aby ľudia trpeli? Koľko zákernosti sa dnes už premietlo do bežných výrazov a do obyčajných otázok?
A pritom pri pohľade na papyrus zo starovekého Egypta sa mi zdá, že za štyritisíc rokov sa toho až veľa nezmenilo: „ S kým mám hovoriť dnes?/ Skromný upadá do skazy/drzý má prístup ku všetkému./ S kým mám hovoriť dnes? / Srdcia sú klamlivé / nie je takého ľudského srdca, na ktoré by sa dalo spoľahnúť. / S kým mám dnes hovoriť?/ Bratia sú zlí / iba kati ich privedú k poctivosti./ S kým mám dnes hovoriť? / Zlo bičuje svet / a nie je mu konca.“
Nemusí to byť celkom náhoda, ak sa aspoň čiastočne uzrieme v tomto neskrývanom temne rytmického a ničím neprerušovaného svetobôľu. Z času na čas prichádza na každého. Lenže nestačí hľadieť do okna, z času na čas je potrebné pohliadnuť aj tým druhým do očí. Pripraviť si na to srdce. A jednoducho povedané – žiť. Iba žiť.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.