Sú to najmä veľmi mladí ľudia, ktorí tieto prednášky obetavo počúvajú, čo je azda najlepšou zárukou toho, že vstúpia do skutočného života nepoškvrnení nejakým plytkým a povrchným vzdelaním, lež sprevádzať ich potom bude už fakticky navždy iba tento hlbší a takpovediac komplexnejší pohľad na vec.
Samozrejme, že viacerí prezidenti tak nejako prednášali, no vždy to viac-menej vyplývalo iba z ich pôvodnej profesie. Túto úzko ohraničujúcu bariéru dokázal prelomiť až prezident Andrej Kiska pomerne neformálnym spôsobom – sedel väčšinou rovno na katedre a hompáľal pritom nonšalantne nohami – čo možno smelo považovať za nesmierne osviežujúci prvok, ktorý dokáže oživiť hocktorú, trebárs aj načisto nezáživnú tému.
No obsah prednášok preto nebol sám osebe nijako menej pútavý. Vysvetľoval mladým ľuďom, teda ak som to správne pochopil, že peniaze nikoho neurobia šťastným. Mohlo to byť, prirodzene, aj zo života, lebo v ňom sa môžu poľahky vyskytnúť nejaké také tie daňové nejasnosti, no a človek potom behá zo súdu na súd ako nejaká pravidelná električka v tuneli.
Ak sa mladí ľudia naučia už v útlom veku vyhýbať peniazom, nebudú im potom tieto diablove papieriky neskôr chýbať ani vo vyššom veku. Naopak, budú sa môcť smiať aj v pokročilom veku rovno do očí akejkoľvek vláde, ktorá by chcela nejako siahnuť na dôchodky či zdražovať lieky, alebo tak. Samozrejme, k tomu patrí aj to, že by títo mladí ľudia nemali len tak sami od seba privatizovať nejaké rozsiahle pozemky či „latifundie“, ktoré patria síce cudzím, aj keď svojím spôsobom vcelku známym a konkrétnym zubárom. Prednášky sa však nie vždy vydaria. Skúste napríklad skupine zamyslených a úzko špecializovaných bezdomovcov vysvetľovať, že škatuľa jablkového vína ich veru neurobí šťastnými.
Napríklad prezidentka Zuzana Čaputová si do svojej „písanky“ napísala prednášku o zneužívaní funkcie či postavenia verejného činiteľa a celkom a bez rozpakov o tejto problematike školila generálneho prokurátora Maroša Žilinku, ktorého na túto prednášku sama pozvala. Išlo teda najskôr o celkom zložitý právny problém a isto by nebolo možné vyčítať ktorejkoľvek zo zúčastnených strán, ak toto akoby márne úsilie celkom nedocenila.
Nebol to zbytočný krok, lebo hneď po dokončení výkonu prezidentskej funkcie, dostala skvelú ponuku: „Prijala som ponuku ako hosťujúca členka Inštitútu pre medzinárodné štúdiá Stanfordovej univerzity. Tento program ponúka univerzita každý rok vybraným lídrom a líderkám zo sveta.“ Myslí si, že akademická prestávka môže pomôcť tomu, aby lepšie porozumela svojej skúsenosti ako hlavy štátu. Dôležité však pritom je, že už dnes nikto nedokáže zastaviť alebo prekryť prirodzenú slávu nevšednej slovenskej vzdelanosti.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.