Snom každého (poľovníka) je mať doma v obývačke na stene trofej toho svojho jediného, prípadne, druhého, tretieho či štvrtého… Na vlka sa obyčajne poľuje iba z pasie. Neškodí, naopak, udržiava v lese poriadok. Loví predovšetkým slabú a chorú zver (sedem kozliatok, tri prasiatka a ovce z košiara starému a hluchému Bodríkovi)! Naozaj, najlepšie poľovnícke trofeje sa nachádzajú v revíroch, kde „poľujú“ vlci.
Premnožená raticová zver pácha v lesoch veľké škody, a aj mor ošípaných sa vyskytuje iba tam, kde nie je vlk. Chorého diviaka vlk ľahko uloví, preto tam, kde žijú vlci, táto choroba chýba. V prirodzených lesoch udržiava stav jelenej zveri na úrovni neohrozujúcej zmladzovanie a samoobnovu lesa. Dostatok vlkov znamená dostatok mladých jedličiek, javorov a bukov a zamedzenie rozširovania moru ošípaných.
Kedysi ľudia takéto veci vedeli! Aj u starých Slovanov, ktorými sa tak radi v rôznych ohľadoch oháňame ako mucholapkami, bol vlk posvätné zviera, ktoré sa stará o to, aby lovná zver bola zdravá, silná a aby mala kondičku, na počesť vlkov usporadúvali „Vlčie dni“, trojdňové sviatky, kde sa pilo, jedlo a hodovalo. Človek prirodzený les nevytvoril, dostal šancu mu porozumieť, chrániť ho a ochraňovať aj tých, čo v ňom žijú.
Neviem prečo, ale mám pocit, že nám tu všetkým riadne preskakuje. Zákonodarcom aj Európskej komisii, ktorá bola opakovane atakovaná výzvou o zákaz odstrelu tých zopár vlkov, čo tu ešte máme, aj poľovníkom, a nielen na vlky. Ľudia rúbu lesy a tam, kde bol kedysi les, dnes stoja domy či rekreačné strediská. Čudujú sa, keď im do záhrady zavíta diviak alebo nebodaj vlk, a televízie vravia o premnožení. Premnožení sme my aj poľovníci.
Chceli by sme sa stať malým Švajčiarskom. Konečne nás svet takých bujarých, dobrých a sprostých vzal na vedomie a potom prídu dáki ochranári, ktorí do toho nemajú čo pindať, vrčia a nechcú odstrel vlkov, hovoria o zonácii Tatier vo chvíli, keď je to najmenej vhodné, kazia ľuďom radosť zo športu v príjemnom prostredí a naozajstným osobnostiam radosť z osobných a nekonvenčných stretnutí…
Ako to hovorili tí Indiáni z kmeňa Cree? Až keď bude vyrúbaný posledný strom, otrávená posledná rieka, chytená posledná ryba, potom zistíme, že peniaze sa nedajú jesť, alebo si pustíme vlka a zajaca a „uzabávame sa tu k smrti“. Nič iné nám totiž o chvíľu nezostane. Keby sme tak dostali rozum a začali chrániť prírodu, vodu, vzduch, stromy, zvieratá, prestali labzovať po lese a betónovať čistinky alebo keby všetci začali čítať knižky a začali sa zhovárať a najmä počúvať. To sú zmeny, ktoré by sa mi páčili a vlastne ich aj očakávam s dávkou optimizmu sebe nevlastnou.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.