Dnešku dominuje kapitalizmus a klimatická kríza. Robinson prevádza do uveriteľnej fikcie zásadný posun, keď sa z kulís príbehu stáva kľúčový aktér, priam hýbateľ deja. Tým aktérom je meniaca sa klíma. Knihu začína nepríjemne realistickým opisom horúčav, ktoré v Indii zabijú 20 miliónov ľudí a zradikalizujú jedného z protagnostiov (Franka) do ekoteroristu.
Práve tu si čitateľ začína klásť otázku, kam až sa to bývalý americký prezident politicky posunul, pretože Frank je pozitívnou postavou. Pozitívne je v knihe opísaný aj útok na dopravné lietadlá, ktorý má zaistiť obmedzenie lietania tým, že sa ľudia jednoducho začnú báť takýchto útokov. Vo svetle širokého odsúdenia minuloročného útoku na Izrael treba oceniť, že je v knihe dôsledne opísané racionálne myslenie za týmito teroristickými útokmi. Tie sú v konečnom dôsledku len odvracaním omnoho väčších strát na životoch spôsobených klimatickou krízou, teda aj zmienenými lietadlami a ich pasažiermi.
Kniha je skvele napísaná, jej optimizmus však môže v čitateľovi vyvolávať pocit naivity na strane autora. Ten na takú kritiku dobre reaguje argumentom, že hegemónia súčasného systému je taká silná, že nám bráni zmysluplne sa zaoberať alternatívami. Automaticky ich odmietame ako naivné. Problém tejto autorovej odpovede je najväčšou slabinou knihy: chýba v nej vysvetlenie zmeny.
Hoci je Ministerstvo pre budúcnosť vyčerpávajúcim prehľadom radikálne ľavicového politicko-ekonomického a ekologického myslenia a súčasné ľavicové alternatívy pokrýva naozaj dôsledne, nevysvetľuje, čo napokon vedie (nevolených) „vládcov sveta“ – guvernérov centrálnych bánk – k prijatiu zmeny. Po prvotnom odmietnutí nakoniec prijmú návrh Ministerky pre budúcnosť na zavedenie novej meny karbónovej mince a kľúčovým spôsobom prispejú k pozitívnym posunom, ktorými sa kniha okolo roku 2050 končí.
V tomto bode je potrebné kritizovať nedostatočné spracovanie konania týchto mocensky najvýznamnejších postáv. Ako akékoľvek iné významné posty aj tieto podliehajú lobingu alebo sú obsadzované ľuďmi z prostredia najväčších korporácií. Samotný americký Fed je súkromno-verejnou inštitúciou. Ak sa v nejakej chvíli títo ľudia rozhodnú, že im „naozaj“ začne záležať na klíme, je otázka, prečo s tým už skôr nezačali korporácie, ktoré na nich majú vplyv. Autor na to čiastočne myslí a predkladá zmysluplnú ponuku pre ropné firmy ťažiť namiesto ropy uhlík z atmosféry. Celý proces je však otočený a miesto majiteľov kapitálu svetom hýbe OSN presvedčovaním.
Hoci argument, že kniha je naivná, sa v tomto ohľade ukazuje ako výstižný, je príjemné si v situácii rapídne stúpajúcej teploty čítať o svete, ktorý sa zlepšuje.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.