Keď píšete knižky a pracujete v knižnici, hocikedy sa vás niekto neslušne opýta, či vôbec do tej knižnice niekto chodí, a či to celé, akože písanie knižiek, má význam. Možno je to pre mnohých neuveriteľné, ale ľudia do knižnice chodia. Niektorí síce prídu a vehementne vás presviedčajú, že inak by neprišli, len niečo potrebujú, sú tu vlastne omylom a tvária sa, že najradšej by tu neboli a boli kdesi inde. Tým musíme trochu pomáhať.
A iní ľudia by najradšej boli v knižnici s nami každý deň. Sú deti, ktoré večer dočítajú knižku a popoludní pýtajú jej pokračovanie, a sú mamy, čo dobehnú, aby sme ich deťom, preboha, nepožičiavali toľko kníh, lebo celé večery – a keby mohli aj noci – si čítajú pod paplónom. Máme dokonca celé čitateľské rodiny. Mama s tatom do dospelého, detiská zatiaľ kutrú u nás v detskom a potom s plnou cestovnou taškou kníh odchádzajú.
Keď tu nik nie je, upratujeme, okrem čitateľského platia všelijaké poriadky. Čitateľ má dojem, že stačí vedieť abecedu. Mimochodom, väčšina čitateľov abecedu nevie, a tak sme im ju zavesili na stenu. Ako niektorých poznáme, aj tak budú hľadať a nenachádzať. Niektoré písmenká sa skrátka strácajú.
Odborná literatúra je usporiadaná podľa „nejakých” čísel, medzinárodné triedenie, abecedy, knižky sa zväčša ukladajú nielen podľa začiatočného písmenka priezviska autora, sedieť musia aj druhé, tretie či štvrté písmenko. Hovorte to však deťom. A hovorte to ich rodičom! Ďalší poriadok je náš, pezinský, ktorým vychádzame v ústrety malým čitateľom, ktorých už poznáme, a nielen podľa mena. Kde nájdem knižky o krtkovi? A o Martinke? O Zuzanke? O Heidi? A disneyovky? A rušne Tomáše? Máte labkovu patrolu? Tie nekategorizujeme podľa žiadneho medzinárodného členenia, dali sme ich nabok do zelenej police, nech sa páči, milé mamy!
Sen knihovníčky a spisovateľky v jednom – mať podobný poriadok v domácej knižnici. Realita, neskonalý neporiadok! Veď ja tu možno robím iba preto, že v pezinskej knižnici vždy všetko nájdem! V stredu dopoludnia máme zatvorené, poradujeme. Každú stredu vyvesíme na dvere nápis, vždy pri tom žartujeme, žartujeme, lebo niektorým čitateľom oznam nestačí, prídu, mykajú dverami s rovnakou vervou, ako vám tvrdia, že knihy Hany Zelinovej nemáme, lebo zet zmizlo z abecedy.
Mamičky s kočíkmi sa tisnú do oddelenia a presviedčajú nás cez okno, že chcú len jedinú knižku, zaplatiť pokutu alebo vrátiť knihy. Toto sa deje každú stredu. Mamy, dievčatá aj chlapci sa tisnú do knižnice. Nejeden malý čitateľ sa nahlas rozplače…
Zavše s kolegyňou žartujeme, „kľud, nerobíme na navigačnej veži na letisku, nič sa nestane, keď toto alebo hento neurobíme, nikomu nebudeme chýbať". My však chýbať budeme! Navigujeme krpcov celkom iným svetom. A ich mamy aj labyrintom, akým je abeceda…
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.