Ako dieťatko rastie, niektorým veciam prestanú prikladať dôležitosť, stanú sa nepotrebné a mamičky sa upriamia na jeho výživu a neskôr na vzdelanie. Zavše tu v knižnici žartujeme, že keby takú pozornosť, akú venujú plienkam a vozíkom, venovali neskôr knižkám a vzdelaniu, bolo by nám hej aj hej.
Niektoré dokonca idú deťom ukázať miesto zvané knižnica, kde ešte dnes chodia exoti, ktorí čítajú knihy. Čakajú, kým sa do knižnice vráti Alea, dievča mora, Percy Jackson, Grázlik Gabo či nové Terky a Kubkovia, čakajú na nové knihy, okamžite, ako ich načítame, nám niektoré knižky miznú z police s novinkami.
Dnes majú doma všetci všetko. Na prvý aj druhý pohľad by sa mohlo zdať, že knižnice zmysel nemajú a že do nich nik nechodí, ale s tými čo chodia, lebo chodia!, si myslím, že dnes majú omnoho väčší význam či zmysel, opodstatnenie alebo ako si to nazvete.
Knižnica, tá naša určite!, je príjemným tichým miestom, prístavom. Nehrá u nás hudba, nemusíte si nič objednať, zaplatiť, kvakotať, nájdete všetko, čo v kníhkupectvách, z ktorých sa, česť výnimkám!, stali akési starinárstva plné odporných suvenírov, zápisníčkov, plyšákov, hračiek, srdiečok, hrnčekov…
Často hovoríme deťom, aký je rozdiel medzi kníhkupectvom a knižnicou, že u nás sa knižky požičiavajú a nekupujú, že nie všetko si človek musí kúpiť a vlastniť. Ten – pre mňa najpodstatnejší – rozdiel malým deťom, pravdaže, povedať nevieme, a to, že v porovnaní s kníhkupectvami sme oázou pokoja, kde sa môžete porozprávať o knižkách. Bývali také kníhkupectvá, kam sa dalo ísť po radu a na debatu.
V nákupnom centre v kníhkupectve dnes slečinka pri pokladnici nevie, kto bol Rúfus… „Knižky o psoch nájdete vzadu…“ My máme takmer všetko. Takmer našťastie. Brak aj vážnu literatúru. Aj knižky o psoch, aj Rúfusa!. Ak nemáme, vieme požičať odtiaľ, kde majú. Alebo objednať, ak nás upozorníte, že máme mať.
My nekšeftujeme s haraburdami, ponúkame knihy! Knižnica dnes by mala byť príjemným miestom, kde máte priestor na štúdium. Miestom, kde môžete zájsť s deťmi na besedu, na ktorej vám povedia, ako a prečo treba čítať. Miestom, kde stretnete rovnakých „bláznov“ ako ste vy, ktorí majú radi neviditeľný napísaný a vymyslený svet. Miestom, kam chodia rady učiteľky cez literárnu výchovu, mamičky s vozíkmi si tu robia zastávky počas nekonečného túrovania po meste, miesto, kde je dobre a útulne. Vaše aj naše deti chodia do knižnice rady, knižky sú cool. Všetky deti chodia predsa rady tam, kde chodia radi ich rodičia či učitelia. Časom si zvyknú a začnú chodiť samy.
Aj preto odpúšťame maminám, keď nám v tých knižkách robia neporiadok, aj to, že sú zavše hlučné a nevyrozprávané, že deti sú neposedné a hravé. Vieme, že stojíme na štarte, a možno, keď prídeme na staré kolená do cieľa, budú to práve tieto deti, na ktorých bude raz stáť svet, tak aby sme sa pred nimi ani za ne nehanbili… Voďte deti do knižnice, čakáme na ne.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.