Stalo sa mi už, že aj na veľkej križovatke vybavenej svetelnou signalizáciou som prechádzal na zelenú a šofér, ktorý podľa pravidiel smel zabočiť na priechod pre chodcov, nielenže nevyhodil smerovku, ale ani len nepribrzdil. Musel som uskočiť, hoci som mal zelenú.
Nechce sa mi zamýšľať nad tým, prečo to robia, no predsa sa musím, lebo tomu javu musím čeliť denne. Čo ich inšpiruje k takémuto konaniu? Azda predstava, že chodci a cyklisti sú druhoradí, menejcenní jedinci, a preto oni sa musia prispôsobovať? Naozaj si títo svojvoľne konajúci šoféri myslia, že svet sa krúti okolo nich? Nazdávajú sa, že sú na svete sami? Či sa spoliehajú na to, že oni vedia najlepšie, kedy použiť smerovku?
Taký prístup k cestnej premávke nesvedčí o ničom inom, len o arogancii a s ňou spojenej nevšímavosti. Nevšímavosť rovná sa nepozornosť, nedostatok bdelosti. Nedostatok bdelosti zasa pochádza z lenivosti mysle a lenivosť mysle zasa z pohodlnosti. Pohodlnosť je zasa dcérou blahobytného života. O blahobytný život sa v takzvaných vyspelých demokraciách západnej civilizácie vraj postarala parlamentná demokracia.
Neviem, možno. V rôznych formách západnej demokracie, prekvitajúcich mimo Slovenska, žijem už sedemnásť rokov a zatiaľ som videl len to, že demokraciu si každý interpretuje po svojom. Inými slovami: môj zlatý blížny, môžeš mi byť ukradnutý.
Americký spisovateľ Joseph Heller, autor slávnej satiry Hlava XXII, v inom svojom románe píše, že demokracia a slobodné podnikanie chodia síce ruka v ruke, no nie sú priatelia. V skutočnosti sú to smrteľní nepriatelia, lebo biznis má záujem len o jeden druh slobody – o slobodu podnikania.
Demokracia potrebuje slobodné podnikanie, ale slobodné podnikanie nie vždy potrebuje demokraciu. Ako toto všetko súvisí s nevšímavými šoférmi? Veľmi jednoducho. Nafúkaný šofér takisto hľadí len na jednu slobodu garantovanú demokratickým režimom – na slobodu vlastného pohybu. Slobodný pohyb druhých mu je ľahostajný. Heller píše, že demokracia sa snaží upierať druhým tie práva, na ktoré si sama robí nárok. Je to veľmi pritiahnuté za vlasy?
Možno som strachopud, ale nepoužívanie či sporadické používanie smerovky považujem už za príznak oveľa väčších hrôz, ktoré na nás nepochybne číhajú. Nejde len o smerovku. Ale napríklad aj to, že si niekto nepoloží dlaň pred ústa vo chvíli, keď zíva. Takéto gesto opäť vypovedá len o tom, že tí druhí, moje okolie, ľudia, ktorí dotyčného obklopujú, sa rovno môžu dať vypchať.
Svet sa akosi divne krúti. V Austrálii na ulici sa mi denne zdravia ľudia, ktorých som v živote nevidel, ale od susedov z činžiaka, ktorých vídam už roky, sa nedočkám ani len prostého ahoj. Som pre nich vzduch. Neživý predmet. Som zvedavý, ako sa budú správať v čase prípadnej pohromy, keď sa bez solidarity nik nezaobíde.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.