Najnovším miestom jeho experimentálnych ekonomických zistení sa stal Paríž, ktorý leží v známej západnej krajine, ktorá sa v dejinách preslávila najmä pozoruhodnou stavbou tzv. „Počiatkovej vily“. Práve pri nej však Matoviča, napodiv, vôbec nikdy nepotešilo, že ide vlastne o slovenský majetok, a teda vlastne aj o slovenskú stavbu. Hanbou celého Francúzska a najmä francúzskej prokuratúry, ktorej sa významný slovenský politik písomne zveril s touto pozoruhodnou myšlienkou, je, že ona sa napriek tomu doteraz ostýcha vrátiť túto pamätnú historickú stavbu späť na Slovensko. Kam toto dielo, aspoň podľa všetkého, naozaj a právom patrí.
Nevedno však, či Matovič v jasnom prípade tejto vily nezaujal taký ten pomerne ľahtikársky postoj, ktorý charakterizuje politikov, ktorým je vcelku ľahostajný osud nimi samotnými kruto skúšanej vlasti. Teda akoby v duchu hesla: „Šak keď ju nechcete vrátiť, tak si ju nechajte! Vy Francúzi jedni!“
Veď tam bol iba tak na pol metra od francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona a mal na to všetky možnosti! Stačilo za sprostredkovanie iba niečo šikovné ponúknuť, napríklad, že ak vráti vilu, tak ho bude trebárs do smrti strihať zadarmo nejakými „vševojskovými“ či ženijnými nožnicami A že ho zakaždým „dogebrí“ aspoň tak dobre, ako jeho samého „zhuntovala“ jeho vlastná maloletá dcéra. To je istotne ponuka, ktorá by sa odmietala iba veľmi ťažko.
Veď keď Merkelovej onehdy odniesol slivkový koláč, tá ho vraj tiež neodmietla, ba o malú chvíľu bola vraj od neho zababraná až po uši. Tieto slabôstky významných svetových politikov Matovič veľmi dobre pozná, len sa ich ostýcha využívať na prospech vlasti. Keby sa nás dnes Francúzi spýtali, či chceme radšej naspäť onú „Počiatkovu vilu“ alebo Matoviča, pretože, zdá sa, že obe tieto takpovediac „vecné bremená“ sú nateraz vo Francúzsku, rozhodovalo by sa nám tiež ťažko.
Lenže ponechať Matoviča Francúzom by vlastne znamenalo ponechať Francúzsko úplne bez dozoru a bez kontroly. Navyše, ak by tento politik zostal vo Francúzsku, nemal by už kam chodiť. Jeho návštevy zahraničia sú dôležité.
Napríklad teraz v Paríži zistil, koľko tam stojí maslo. Mnohí politici si hneď po príchode do cudzej krajiny idú do najbližšieho obchodu nakúpiť pár kilogramov masla, aby ho mohli mať vo dne v noci na hlave, čo im dodáva istú prestíž voči iným politikom, ktorí maslo na hlave ešte nemajú. Matovič si ho vydobyl najmä umným riadením krajiny vo funkcii premiéra a potom vo funkcii ministra financií. Zabúdať na to je ešte horšie ako zabúdať na onô maslo alebo toto maslo prehliadať. Aj keby pritom išlo zdanlivo o takého veľkého dobráka, ktorého by bolo takpovediac možné na chlieb natrieť. Bol by to však najskôr opäť iba cmar a zmar.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.