Problémom nebol nedostatok prírodných zdrojov, ale ich nerovné prerozdelenie vnútri krajín a medzi nimi. Deklarácia tvrdila, že veľká časť sveta ešte stále neunikla dôsledkom koloniálnej kontroly. Hlavnou prekážkou s koreňmi v kolonializme bola nízka cena surovín, ktorá má za následok plytvanie.
Deklarácia tiež odmietla kritiku rastu svetovej populácie s poukázaním na nerovnosť v spotrebe. Tlak na prírodu vytvárajú omnoho viac deti bohatých ako deti chudobných. A aj keď rastú počty chudobných, stále to nijako nevyvažuje rast spotreby bohatých. Experti pritom odmietli trhové riešenia a kritizovali, že trh umelo vytvára dopyt, že odpad je integrálnou súčasťou výrobných procesov a že bohatstvo súvisí s nárastom duševných ochorení a užívania sedatív.
V otázke hospodárskeho rastu deklarácia odmietla teóriu prekvapkávania bohatstva smerom k chudobným a navrhla redefinovať rozvoj tak, aby odmietol rast, ktorý neprispieva k napĺňaniu základných potrieb. Zároveň odmietla úzku predstavu rozvoja ako procesu, ktorým si prešli bohaté priemyselné štáty, a s ním spojeným imperatívom dobiehania, ktorý vládne aj na Slovensku.
Jedným z riešení uvedených problémov bolo „spoliehanie sa na seba samého“. S týmto konceptom prišiel nórsky sociológ Johan Galtung, jeden z autorov deklarácie. Podľa neho si spoločnosť má sama stanovovať svoje ciele a využívať zdroje, ktoré sú jej k dispozícii. Neodmieta výmenu technológií, ale zdôrazňuje využívanie miestnych technológií, a najmä decentralizáciu globálnej ekonomiky. Cieľom pritom nie je autarkia, ale je ním odpojenie sa od súčasného ekonomického systému, pretože jeho základom je ekonomická závislosť. Tú zažívame aj v otvorenej ekonomike Slovenska.
Autori deklarácie tiež varovali pred medzinárodnou mocenskou štruktúrou, ktorá bude akýmkoľvek snahám o odpojenie sa brániť a okrem trhových mechanizmov použije odopretie pôžičiek, embargá, sankcie, subverzie tajných služieb, ale aj mučenie či obmedzené vojenské operácie až invázie.
Deklarácia bola do istej miery produktom svojej doby, v ktorej dominoval prvý ropný šok a v ktorej sa radikálnejšia akademická ľavica bola schopná dostať na úroveň medzinárodných deklarácií OSN. Vtedajší minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger ju okamžite odmietol. On a ďalší po ňom využili všetky vyššie zmienené možnosti proti slabším krajinám vzpierajúcim sa dominancii Spojených štátov.
Až Číne sa podarilo v nepriateľskom prostredí obmedziť chudobu a zmierniť rast globálnej nerovnosti aj presunutím priemyselných kapacít, ktoré deklarácia navrhovala. Ekologickej otázke sa však naďalej nedostáva toľko pozornosti, koľko by si vzhľadom na stav atmosféry zaslúžila.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.