Samotná možnosť, že sa Trump vráti do Bieleho domu, mala vplyv na odklad zásadných politických a ekonomických rozhodnutí vo svete, a predovšetkým v Európe. Keď sa nevie, kto bude rozdávať noty, nemá cenu sa do čohokoľvek púšťať. Nič neukazuje lepšie závislosť od USA.
O Trumpovi sa zvykne konštatovať, že je nepredvídateľný. Vie sa o ňom všetko a nič. Neraz nesplnil, čo sľúbil, a naopak, spravil, čo neplánoval. Napriek tomu, že sa tomu, čo hovorí, nedá príliš veriť, berie sa všetko, čo povie, smrteľne vážne. Platí to, mimochodom, rovnako pre jeho sympatizantov i pre jeho odporcov. Politický program Donalda Trumpa je naivne jednoduchý: urobiť Ameriku opäť skvelou. Čertovo kopýtko sa skrýva v otázke – ako.
Donald Trump nostalgicky spomína na Ameriku, z ktorej mal svet rešpekt. Cnie sa mu po Amerike, ktorej sa svet bál. USA však neboli svetovým lídrom vďaka vojenskej prevahe. Vojenskú prevahu mali vďaka ekonomickej dominancii a tá sa zrodila z podnikavosti a pracovitosti, v prostredí, ktoré bolo demokratické a podporovalo súťaživosť a kreativitu. Amerika bola skvelá, kým žila svoj americký sen.
Vzkriesiť starú Ameriku je nereálne. Z priemyselnej veľmoci, ktorá exportovala kvalitné výrobky, montovala autá a stavala lode, sa stala krajina vyvážajúca doláre, ktorá parazituje na práci iných. Duch starej Ameriky je preč, dnešný Američan nakupuje čínsky sortiment a obnoviť staré fabriky nemožno, lebo Američania zabudli pracovať. V minulosti platilo, že Amerika je oproti Európe v predstihu. Hovorilo sa, že to, čo je v Amerike dnes, Európu čaká zajtra. Pohľad na dnešnú Ameriku je v tomto zmysle frustrujúci. Spojené štáty decimuje progresivizmus, rasizmus, aktivizmus a drogy.
Zjednodušene sa predpokladá, že Harrisová sa bude americkému rozvratu prizerať a ešte ho urýchli, zatiaľ čo Trump sa pokúsi urobiť Ameriku skvelou na úkor svojich súperov a partnerov. Očakáva sa od neho protekcionizmus, teda zvýhodňovanie amerických firiem a uvalenie cla na všetko neamerické. Očakáva sa, že Trump prestane podporovať Ukrajinu, ktorú hodí na krk Európanom, ktorí ju nakoniec nechajú kapitulovať. Rovnako nebude prekvapením, ak pod tlakom globalistov nič z toho nespraví a americkému rozvratu sa bude iba prizerať.
Čakanie na Trumpa je, pravdupovediac, nedôstojné. Svedčí o absencii sebavedomej európskej politiky. To čakanie, čo povie šéf, diskvalifikuje Európu v očiach sveta, ktorý sa od USA snaží emancipovať. Nie je nereálne predpokladať, že Trump už nespraví Ameriku skvelou na úkor globálnych súperov, ktorí sa združujú v čoraz ambicióznejšom združení BRICS. Koho môžu Spojené štáty vydierať a ošklbať, sú spojenci. Otázka znie, či má Európa na viac, než akceptovať Ameriku ako vzor, respektíve byť jej servilným vazalom. Čakanie na Trumpa nepríjemne evokuje čakanie na popravu.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.