Slovo sa v básni správa ako homeopatikum. Podprahové podnety stimulujú u citlivého čitateľa schopnosť rozlúštiť komprimované posolstvo a nájsť vo vyslovenom seba. Jednoducho, kto sa ponorí do básne, stáva sa sám básnikom. To nám bolo s Petrom Michalovičom jasné už pred polstoročím.
Niekedy v roku 1970 alebo 1971 sme ako gymnazisti objavili klub začínajúcich básnikov. Volal sa Príboj a nachádzal sa v bratislavskom dome pionierov a mládeže. Je to ten palác, ktorý po novembri '89 zhabali kreatívnej mládeži politici a dnes tam namiesto básnikov, hudobníkov a tanečníkov trčia prezidenti či prezidentky… Ambíciou začínajúcich básnikov bolo publikovať v literárnom časopise alebo v literárnej prílohe novín. Pretože s jedlom rastie chuť, ďalšou výzvou bolo vydať knižne zbierku poézie. To sa však pošťastilo málokomu. Peter sa neponáhľal, a bilancuje v pravý, respektíve v najvyšší čas.
Až s odstupom si básnik uvedomí, že ho básnikom nespraví editor alebo nakladateľstvo. Samozrejme, je to múza, ktorá sa unúva robiť mu spoločnosť a v dobrom rozmare mu prezradí slová, ktoré ho spravia básnikom. Je to dlhý proces, pretože múza je vrtkavá. A pretože nie každý autor je trpezlivý a rešpektuje, že múza nie je k dispozícii on-line, z básnikov sa stávajú publicisti, komentátori a blogeri. Mnoho slov, veľavravnosť, v autorovi ochromuje básnika. Je to daň za oveľa početnejšie publikum, než je komorná poetická komunita.
Publicistovo publikum má nižší prah citlivosti než publikum básnika. Slovo publicistu preto nemôže byť homeopatikom, musí byť drogou. Publicista je manipulátorom, ktorý skutočnosť pomenúva, interpretuje, hodnotí, kádruje. Autor, ak kedysi bol básnikom, pritom periférnym zrakom občas zaregistruje starú múzu, ako na autoritatívny prúd silných slov hľadí so zdvihnutým obočím alebo sa nešťastne chytá za hlavu. Petrovi jeho múza publicistiku vyhovárala a zrejme mu i poradila nezdržovať bestsellerom, ktorým by sa nepochybne stal jeho životopis developera: „Ako som sa stal miliardárom.“
Existuje básnický kompromis, keď sa báseň stane piesňovým textom. Spomínam, ako si básnik Erik Groch kedysi kúpil gitaru a naučil sa na nej hrať, aby svoju poéziu sprístupnil publiku. Že to funguje, zistil v Divadle u Rolanda na koncerte pesničkárov Slnovratu, kde sme v osemdesiatych rokoch „básnickému kompromisu“, respektíve folku, holdovali aj my. Dobrej básni hudobnej barly netreba, ale dobrá melódia jej neublíži.
Pravouhlá mandarínka je dobre zvolený nonsens pre cyklus básní plynúcich v abecednom poradí mimo času a mimo povrchnosti uvravenej doby. Peter Michalovič sa síce dopustil ďalšieho básnického kompromisu, keď jeho básne sprevádza ilustráciami maliar Jaroslav Jelenek, ale opäť je to kompromis, ktorý funguje: Ani pekná kresba básni neublíži.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.