Pagnol pochádzal z Aubagne, odkiaľ je na skok dedinka La Treille, v ktorej trávil svoje prázdniny, a tam je aj pochovaný.
Zavše sa mi zdá, že najkrajšie knižky sú knižky spomienok na detstvo. To Pagnol strávil uprostred bujnej prírody, kde levanduľa a tymian dorastajú do výšky človeka, kde vám modlivka bez hlavy utečie ako bezhlavý jazdec, kde cesty stúpajú do kopcov tak prudko, že sa vám zavše zdá, že sú kolmé, kde mala voda cenu zlata, preto bola živá.
Hneď ako som sa vrátila, šla som za svojím detstvom a rodičmi na cintorín. Naschvál som šúchala nohami, lebo už padá lístie zo stromov a neviditeľná mama vedľa mňa hovorí, nešúchaj tými nohami, a trochu mi bolo ľúto, že nemám komu povedať o tom, na čo som ešte pred pár dňami v Provensalsku myslela, pozerala som sa na cintorín, čítala na pomníkoch známe mená, nášho Frančiša Valentoviča, ktorého mama bola dojka u Pálffyho, všetkých tých Jakubcov, Fandlov, Polčicov, Palkovičov a Gloznekov, Grelnetov, Drinkov, spomenula som si na niektoré tváre a prezývky, na ich vinohrady, na úryvky tmavých babkovských sukní, a zrazu sa mi zazdalo, že celý dubovský cintorín je ako muzeálna dedinka santonov, drobných provensalských postavičiek z hliny, ktorú som videla v Aubagne v múzeu, vidím stolík s umasteným krčmovým obrusom a kartárov s pivom a cigaretami medzi špinavými prstami, výčapníka, dychovku, čo asi ide hrať na pohreb, poľovníkov vychádzajúcich z Dubovského hája s bažantmi, oberačov v záhumenkách, vinohradníkov s noškami na pleciach, ktorí sa ponáhľajú na autobus, práčky idúce na Riziko (časť Dubovej – pozn. red.), futbalistov, tetku čo nesie „scískanice“ na tanieri, aj vlastného otca ako chlapca, čo pásol kravu, bežal za zajacom a preľakol sa, že ho dohoní…
Pagnol vraj nebol dosť nóbl pre niektorých Francúzov, tak ako neboli nóbl studniar a jeho dcéry, Lilly, pekárova žena, strýko Jules, Fanny, Manon od prameňa, dievčina s lotosovými očami, jej otec Jean, mama herečka, trochu pripitý farár, petangisti pred kostolom, hľadači prameňov, pekári, kvetinárky, ľudoví mudrci s pevnými charaktermi ako provensalské kamene, nepomreli, všetci žijú, Pagnol o nich napísal tak, že aj my tu na Slovensku, hen, kúsok od Modry, na Dubovej na nich myslíme, dohovorili by sa tu, pretože rozprávajú rovnakým jazykom, hovoria o robote, ťažkom živote, ktorý sa ťažko žije všade na svete, o láske, rodine, o nádeji, ktorá nehasne…
Robota je vždy nóbl! To ona šije jemné čipkované záclony chvejúce sa v podvečernom vetríku na oknách, vyšíva obrusy, maľuje na porcelán, to ona si vždy prisadne k tým, čo sedia na lavičkách na priedomí, z biedy je láska vysoká, hovoril jeden Vincent, možno Šikula alebo Pagnol… vlastne už ani neviem, čo som chcela povedať, možno že k tatovmu hrobu sa mi kotúľalo jabĺčko a k mame som si potom taká smutná na lavičku sadla.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.