Nežná revolúcia: trvalo mi 10 dní, kým som pochopil realitu

To, že každá líška chváli svoj chvost, je prirodzené. Podobne je bežné, že väčšina ľudí chce byť zadobre s víťazmi. Preto sa výročne oslavujú dejinné míľniky, od ktorých panujúci režim odvodzuje svoju legitimitu. Ten súčasný si práve pripomína 35. výročie revolúcie, ktorá u nás znamenala koniec socializmu a začiatok kapitalizmu. Minulý režim výročne oslavoval víťazný február roku 1948, ktorý znamenal koniec nenávideného kapitalizmu a začiatok socializmu.

14.11.2024 14:00
debata (22)

Jedno majú tie dve líšky, socialistická a kapitalistická, spoločné. Hoci si povinne chvália svoj chvost, nemôžu si pomôcť a nostalgicky sa obzerajú za tým, čo slávne porazili. Za socializmu to bola skrývaná nostalgia za prvorepublikovým kapitalizmom, za dnešného kapitalizmu to je opozičná nostalgia za socializmom. Oficiálne v každom režime občania žijú v tom najlepšom možnom svete. To, čo funguje, si ale necenia, považujú to za samozrejmé, a sú rozladení z toho, čo nefunguje.

Pri porovnávaní režimov platí bonmot, že ten dnešný je lepší, aj keď je horší. A neoficiálne je to naopak. Ledva nový režim skoncuje s nepriateľmi, s kapitalistami, respektíve so socialistami, čaká ho večný boj s fiktívnymi revizionistami, ktorí sa nezmierili s dejinnou zmenou a radi by obnovili staré poriadky. Komické na tom je, že za socializmu tu nikto nechcel obnoviť kapitalizmus a za dnešného kapitalizmu je zanedbateľný dopyt po obnove socializmu. Väčšina nespokojných občanov vždy chce, aby panujúci režim fungoval k ich spokojnosti, čiže aby fungoval.

V súvislosti s politickými prevratmi a revolúciami sa zvykne riešiť, ktorý režim je lepší. Zaujímavejšia je ale otázka, či sa zmenou režimu menia občania. Krátko po revolúcii sa zvyklo tvrdiť, že ľudia sa, žiaľ, nemenia, necenia si získanú slobodu a držia sa starých zlozvykov. Dnes, po tridsiatich piatich rokoch budovania kapitalizmu, to ale vyzerá, že sa ľudia vplyvom zmeny režimu, bohužiaľ, zmenili. Nevážia si slobodu a osvojili si zlozvyky, ktorými za socializmu netrpeli.

Kto môže z vlastnej skúsenosti posúdiť, ako sa k sebe ľudia správali za minulého režimu, a ako medziľudské vzťahy vyzerajú dnes, zreteľne vidí dva trendy. Slabne medzigeneračná súdržnosť a otvárajú sa nožnice medzi zmenšujúcou sa vrstvou bohatnúcich bohatých a vrstvou čoraz chudobnejších pracujúcich. Na margo úpadku strednej vrstvy možno paradoxne konštatovať, že sme si socialistickú totalitu nevážili.

S odstupom času sa vždy zistí, že zárodky krízy, ktorá raz režim rozvráti, sú prítomné už v okamihu, keď sa režim formuje. Mal som po novembri 1989 ako začínajúci novinár možnosť sledovať z bezprostrednej blízkosti všetkých významných politikov, ktorí sa práve dostali k moci. Či už to boli disidenti z kotolní, alebo ľudia z takzvanej sivej zóny, zo dňa na deň sa stali elitármi.

Moc korumpuje za každého režimu a ledva nová elita vystrieda starú, osvojí si jej móresy, privilégiá, a neadekvátne sebavedomie. Trvalo mi desať dní, kým som pochopil, že sa ešte nič poriadne nezačalo a už je všetko stratené.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 22 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #17. november 1989 #17. novembra #Novembrová revolúcia