Keď sa narodil: „Prišli k nám predstavitelia gardy a robili domovú prehliadku. Do postele, v ktorej ležala moja mamička po pôrode, pichali bajonetmi, lebo hľadali zlato." Neskôr jeho mama stretla šéfa Hlinkovej gardy – zobral jej kožušinový fusak, ktorý mal oblečený. Vyrval jej ho a malý chlapček dostal zápal pľúc. V roku 1968 už ako neurológ toho pána vyšetroval. Pomohol mu. Ani mu nepripomenul, že mu bola zima.
V septembri po vypuknutí Slovenského národného povstania jeho otca varovali, aby sa skryli, lebo ich naložia do vagónov do koncentračného tábora v Osvienčime. Konským povozom sa rodina dostala do Zliechova a tam ich ukryli na niekoľko mesiacov do jamy v horách. Navzájom sa tam zohrievali prikrytí čečinou a skrývali sa do konca vojny. Jeho mama mala vtedy 35 kilogramov a malý chlapček ešte dva roky po tom hovoril pošepky. Neskôr o holokauste hovoril nahlas. Dokonca aj s tými, ktorí jeho existenciu popierali.
Keď ochorela moja rómska kamarátka, suseda Luca, a potrebovala neurológa, využila som svoje kontakty a opýtala sa veľaváženého profesora Traubnera, či by sa na ňu nemohol pozrieť. Ani sekundu neváhal, dokonca sa potešil, že je Rómka! Vravel nám, ako bolo v Ilave na obchode, do ktorého sa ako malý chlapec zatúlal, napísané: Židom, Cigánom a psom vstup zakázaný, a ako vlastne riskoval život, keď doň vošiel, preto sa potešil, keď som ju priviedla, a bez slov ju vyšetril.
Po jednej z besied, ktoré sme spolu mali v knižnici, povedal, že slovenská katolícka cirkev sa nikdy Židom neospravedlnila, a vtedy som sa mu ako praktizujúca katolíčka za cirkev ospravedlnila ja. Nielen jemu, všetkým. Obaja sme sa vtedy rozplakali.
Zavše sa trápime a naťahujeme kvôli maličkostiam. Pavol Traubner napriek obrovskej krivde, ktorá sa stala jeho rodine, nezostal zatrpknutý, naopak, mal radosť z rodiny, zo života a z toho, čo všetko život ponúka. A to napriek tomu, že sa stále stretával s chorými ľuďmi.
A ešte, väčšina doktorov pre ľudské slabosti pochopenie nemá. O niektorých sa doktorom ani neodvážime povedať. No Pavol Traubner hej! Možno aj preto sme si ho všetci – muzikanti, spisovatelia, výtvarníci a herci či iní umelci, ktorým poslúchanie veľmi nejde – tak obľúbili. Čítal knižky, chodil na naše besedy, a potom sme si v ambulancii nemuseli vysvetľovať niektoré „pojmy“ alebo dojmy. Mala som pocit, že sa rozprávam s kamarátom z „mokrej štvrte“, ktorý tiež zavše skryl napríklad glukomer a doprial si zákusok. Čo jeden, dva! On v sebe totiž mal aj energiu za dvoch! Lebo Žid v podaní pána profesora Traubnera znamenalo žiť. Ďakujem.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.