„Váš čas sa radikálne kráti, hymnu nerobím pre vás,“ odkázal kritikom Rózsa a „sme na dobrovoľnom radikalizačnom školení“, napísal štátny tajomník z Londýna, kde spolu navštívili extrémistu Daniela Bombica. Z Londýna poslali „roduverným“ aj fotografiu, na ktorej Daniel Bombic znázorňuje neonacistický pozdrav „Biela sila“ (White Power) – teda spája palec a ukazovák do kruhu s ostatnými prstami zdvihnutými hore. Pozdrav zvykne byť sprevádzaný žmurknutím jedného oka. Ide o symbol pochopený len medzi zasvätenými, nie vždy zrejmý pre širšiu verejnosť, a podobne na tom teraz asi bude aj hymna.
Vláda mlčí a pán prezident sa teší z čerstvej predvianočnej posýpky a zametá sneh, no a my ostatní „zaliezame do svojich dier“ – ako nám poradil pán Rózsa – sledujúc všelijaké uniknuté videá o tom, v akých krojoch a kde sa hymna nahráva…
Osobne som si Oskara Rózsu ako muzikanta nikdy nevážila. Ba ani mi neprekáža, že za svoj, mimochodom dosť zúfalý, počin dostane 46 000 eur (20 000 ide jemu do vrecka, zvyšok na nahrávanie). Tento rozkradnutý štát je akýmsi zázrakom na tom stále veľmi dobre, keď má odkiaľ brať a dávať, a z vreciek a peňaženiek tu ľuďom trčia omnoho väčšie sumy, nad ktorými by sme sa mohli pozastaviť, no zvláštne je, že niekoho vôbec napadne, že hymna je zlá a trúfne si tento svoj scestný, a priam intímny nápad podstrkovať ako nápad národný, nás všetkých, ktorých tá hymna je, a že ministerstvo bez akejkoľvek otázky adresovanej národu, verejnej súťaže, celkom svojvoľne dá niekomu voľnú ruku, ministerka sa postaví za dirigentský pult, ba urobí z toho akési tajomstvo, ktoré máme v podobe vianočného daru očakávať. Dobre lebo nebárs, keby ministerstvo kultúry „nerozdávalo“ aj iné „darčeky“.
Hymna sa nám nemá čo páčiť alebo nepáčiť. Je to hymna, nejde do hitparády! Z pasov sme vyrobili komiksy, zrušilo sa zopár divadelných predstavení, zopár výstav v národnej galérii, „skončilo“ zopár kľúčových zamestnancov, vzali sa financie múzeám a jedno dokonca pre nedostatok financií zatvárame, akoby sme svetu hrali divadlo, Kocúrkovo sa to možno volá, alebo Dva dni v Chujave, lenže nie dva… Všetci sme toho súčasťou, dokonca v tejto fraške musíme proti svojej vôli účinkovať!
Myslím si, že hymna je naša, nás všetkých, čo sme sa tu narodili, čo tu žijeme, platíme, staviame domy, chodíme tu do práce a do škôl… Ľudová pieseň sa stala hymnou, v roku 1844 bola reakciou proti maďarizačnému náporu a nútenému odchodu Ľudovíta Štúra z Evanjelického lýcea v Bratislave. Študenti si ju spievali idúc ulicami, neskôr v meruôsmom si ju spievali povstalci. Autorom textu bol spisovateľ a básnik Janko Matúška, vtedy 23-ročný študent lýcea z Oravy.
Dúfam, že aj dni Oskara Rózsu sú zrátané (ako to praje on nám), že ho zastavíme a že sa stratí. Nech si pokojne nahrá krojovanú hymnu, vyšije na činely štátny znak, použije organ svätej Cecílie, nechá sa na záver letiac na fujare vystreliť z Kriváňa, ba aj si za ten cirkus sám zaplatí. My vás vidíme a nič dobré si o tom nemyslíme.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.