Pretože nadmieru usilovný zbor poslancov svojimi hereckými výkonmi faktických nehercov (!) už dávno prekonal nehereckú gýčovitú pliagu onej juhoamerickej proveniencie. Teda najmä v oblastiach blízkych ukrutným básnickým poryvom na pôde tejto večnej „mydlovej opery“. Veď aj také tie reklamné šoty sú už svižnejšie a oveľa farebnejšie ako povedzme pred takými päťdesiatimi rokmi.
Politickým životom dnes už prirodzene žije takmer každý, najmä ak sa sám stihol zrásť s presvedčením a umeleckým stvárnením týchto vážnych úloh u ním samotným nielen vyvolených, no v ostatných parlamentných voľbách najčastejšie i priamo zvolených protagonistov.
Osud, ktorý ako tristná neosobná moc upravoval cesty hrdinov v antickej dráme, dnes už v parlamente nahradil úzky zväzok ničím neodôvodnených tvrdení a výstupov, ktoré sa potom do nemoty opakujú koncom týždňa v dramatických televíznych besedách, šíria sa rýchlosťou blesku po webových stránkach, burácajú napokon nesmierne hravými a nezriedka i celkom oplzlými námestiami. Umenie už zasahuje priamo do života, ak nie rovno ostrou streľbou, tak aspoň írečitými nadávkami v akejsi smrtonosnej lavíne vzájomnej empatie.
Pokiaľ sa nad Tatrou ešte kde-tu stále blýska, zdá sa, že pod Tatrou sa väčšinou už iba brýzga. Siahať v týchto podmienkach po neoverených zdrojoch vlastného myslenia nesie so sebou mimoriadne riziko, lebo každý výsledok tejto neželateľnej námahy možno bez nejakých väčších ťažkostí zaraz interpretovať ako surový produkt prebiehajúcej hybridnej vojny. Už z toho zreteľne vidno, ako sa to zlepšuje. Alebo aj nie.
Kde v týchto kolísavých vlnách starého a nového možno začuť onen nebeský chorál, tú nepočuteľnú hudbu sfér, ktorú starí myslitelia okolo Pytagora pripísali vesmírnemu celku? Hudba a čísla boli stavebnými prvkami sveta, v ktorom si každá planéta spievala svoju vlastnú pieseň.
Dnes sa už od významného politika v nedeľu na obed hádam po stý raz dozvieme, že „Zem je guľatá“, a zvyšok diskusie smelo nahradí či doplní súborom grimás a úškrnov z osvedčených prostriedkov nemého filmu. Zrejme aby také to „umenie“ v danom prostredí celkom nechýbalo. Väčšiu závažnosť potom už nadobudne iba problém hrubej palacinky „Mikiho“, väzňa a prototypu slávnej postavy celovečerného filmu, v mediálne príťažlivom spore so spoluväzňom Marianom, ktorý je napriek tomu aspoň zatiaľ úplne bez filmu.
Zdá sa, že dnes už je zbytočná otázka, či žijeme viac pri svite hviezd ako v neustálej žiare obrazoviek a všetkých možných prístrojov. Lež ktoré z nich sú dnes svetlom pravdy a ktoré môžu byť len odleskom poznania? Je táto doba celkom zlá? Lebo ako povedal poľský aforista Stanisław Jerzy Lec: „Niekedy sa lož tak priblíži pravde, že sa v tej medzere ťažko žije.“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.