„Doterajší model rozvoja postavený na imperatíve rastu (výroby a spotreby) bude musieť byť nahradený imperatívom prežitia, respektíve udržateľnosti podmienok života.“ Súhlasí s týmto citátom Iveta Radičová? Alebo Grigorij Mesežnikov? Neviem si to celkom predstaviť, ale možno sa z predsedníčky neoliberálnej vlády stala radikálna kritička hospodárskeho rastu. Akurát si to nikto nevšimol. Alebo si ona nevšimla, čo podpisuje.
Klimatická koalícia vydala „pozičný dokument“ ku klimatickej kríze ako spoločenskému problému, v ktorom sa nachádza vyššie citovaná veta. Zároveň z neho zverejnila výťah Základné stanoviská, ktorý odkazuje na „pozičný dokument“ v poznámke pod čiarou. Tento text už požiadavku na nahradenie imperatívu rastu neobsahuje. Ťažko teda presne povedať, čo okrem Radičovej a Mesežnikova podpísalo zhruba sto humanitných vedcov.
Treba tiež dodať, že dokument zároveň požaduje „dôsledné uplatňovanie európskych politík“. Tým protirečí kritike rastu, pretože celá Európska zelená dohoda je založená na pokračovaní ekonomického rastu. Prvá veta na webe EÚ, ktorá o nej informuje, znie: „Európska zelená dohoda je rastovou stratégiou EÚ.“
Základným prvkom všeobecne akceptovaných konceptov je ich nejednoznačnosť. Za typický príklad sa dá považovať „udržateľný rozvoj“. Každý si doň naprojektuje, čo sa mu páči, a všetci ho podporia. Nakoniec však zvíťazia najmocnejšie sily v spoločnosti s ich predstavou o tom, čo naozaj je udržateľný rozvoj. A ostatní sa iba čudujú.
O udržateľný rozvoj ekológovia bojujú už dlho a od 80. rokov minulého storočia sa pridali vlády a majitelia kapitálu. Ich predstavy o tom, čo treba udržiavať, sa však v mnohom líšia od predstáv ekológov. Výsledkom je pokračovanie globálneho rastu emisií, ich nedostatočné znižovanie na národnej úrovni a pribúdanie tzv. prírodných katastrof.
Namiesto nejasného dvojslovia tu tentoraz máme protirečivý dokument, ktorý dokáže spojiť (bývalých?) neoliberálov s kritikmi rastu. V istom zmysle je to husársky kúsok, ale ktovie, či bolo cieľom nachádzať takéto prieniky. Dokument totiž varuje pred populizmom, akoby to neboli v súčasnosti dominantné elity, ktoré prírodu ničiaci rast udržujú pri živote. Možno ale išlo len o snahu vymedziť sa voči súčasnej vláde bez jej pomenovania.
Príroda však potrebuje populizmus ako soľ. Potrebuje, aby sa tí, čo ju chcú chrániť, vymedzili voči nedostatočnému prístupu elitných ekológov, ktorí sedia v parlamente. Oni sú predvojom kapitálu. Oni nastavujú hlavné kontúry „greenwashingu“ v našej demokracii. Oni sa handrkujú o emisné normy pre autá, akoby tadiaľ viedla cesta zo žalostnej situácie, v ktorej sa nachádzame.
Konzervatívna reakcia na opatrenia prichádzajúce z Bruselu len ukazuje, ako veľmi je posunutý stred politického boja o planétu. Skutoční ekológovia by však mali mať na viac, než na obhajobu rastového statusu quo. Výzva Klimatickej koalície naznačuje odvahu ísť verejne o štvrť kroka ďalej a posúvať hranice ekologickej časti mimovládneho sektora.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.