Národnosť, slovenskosť sa stali obľúbenými klišé v rétorike tejto vlády, ktorá sa, mimochodom, doteraz nedohodla na predsedovi parlamentu, lebo ministerstiev je málo, a tých, čo by radi sedeli na ministerských stoličkách, veľa, a tak aspoň dochádza k akémusi zosmiešňovaniu nacionalizmu a národného uvedomenia. Ako hovoril Karel Čapek, skrátka, nejako sa nám ten nacionalizmus v praxi zopsul.
Napriek tomu, že premiér nás utešuje, že sa netreba báť, vláda funguje, báť sa treba! Doktori podávajú výpovede, učitelia štrajkujú, múzeá nemajú na zaplatenie účtov, plyn ide hore a dôchodcovia krivkajú s reflexnými prúžkami po mestách, hľadajúc lieky, zľavy a niektorí aj vlastný domov…
Až má človek pocit, že premiér sa prihovára šiframi niekomu, kto sa bál, a už sa nebojí, ale mohol by sa začať, napríklad sa prihovára svojim cteným voličom – všelijakým národným ublížencom, národnej pivnej a trúnkovej spoločnosti, výrastkom, ktorí si donedávna podávali prsty s fašizmom, ustrašencom pred LGBTI+ ideológiou a progresivizmom, ktoré, zdá sa, mátajú Slovákov aj vo sne, odstavenému panstvu, ktoré drží tenučké a neviditeľné motúziky, a, samozrejme, tým, ktorých dôvody k politickej nespokojnosti treba brať vážnejšie ako ich súdnosť. Tí všetci potisli pred časom dopredu slovenské koleso dejín, zadunelo to pod nohami ich šíkov a duní to až do dnes… Dnes sa, skrátka, nik nemusí hanbiť prejavovať svoju politickú hlúposť, stačí, ak jej vyšije kabátik a na hlavu jej narazí ako baretku prívlastok národný…
Nikdy som nepočula toľko hlúpych a vulgárnych rečí napríklad o umení, ktoré je dnes zahanbované a kompromitované, zneužíva sa na rozoštvávanie a klebetenie, mlátenie prázdnej slamy neviditeľnými cepmi, na neúctu a demagógiu.
Nedávno pán premiér otváral na Bratislavskom hrade výstavu, na ktorej vystavovali svoje voľnočasové aktivity aj političky. Posmieval sa tým, ktorí tvrdia, že plagiáty pochybnej úrovne na výstavu na Hrade nepatria, vraj keď o nich zle píšu, dobre je! Tvrdenie vážnejšie, než by sa na pohľad mohlo zdať, a najmä facka všetkým, ktorí umenie, kumšt považujú za zmysel svojho života, za svoju prácu, ktorá je rovnako ťažká a zmysluplná, ako keď niekto vyrába napríklad lodné turbíny alebo pestuje obilie.
Nevkus a vulgárnosť dnes ponižujú vážne umenie. Ukradli Moneta, Renoira, nápad s tenisovými loptičkami, a myslia si, že to stačí – udierať tenisovou loptičkou – nevedia, že umenie nie je len príbeh, relax pri cigare, že tým príbehom musí byť aj tvorba…
Nič sa nedeje, popri všetkých slovenských národných politických eskapádach na Hrade visí jedna hanebná výstava a pán prezident si prezeral “krásne vianočné pohľadnice od detí zo základných škôl” a veľmi ho “potešilo, koľko z nich zachytáva spájanie a spoločné chvíle rodín.”
Kedysi sa hovorilo, že spisovateľ je svedomím národa. Znovu si pomôžem Karlom Čapkom, lepšie by som to nenapísala, a moje spisovateľské svedomie mi to káže: „Pánové, vlast je v nebezpečí; jde o veřejnou úroveň.“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.