Svetoznáme romány, ktoré vychádzali v šesťdesiatych, no najmä v sedemdesiatych rokoch, sú skutočnými klenotnicami lexiky: tľoskať (jazykom), omáľať (medzi perami), zahýriť si, mäkušiť, oziabať, šípiť, vgniaviť, pluha, mrndolať, vybŕdnuť, strúchnivieť…
Prečo podaktoré ľubozvučné odišli do zabudnutia? Azda šlo o prirodzený proces – pretože jazyk je živý systém, ktorý sa obohacuje, prípadne ochudobňuje živelne – alebo o násilné a, nemožno vylúčiť, že aj svojvoľné zásahy jazykovedcov? Možno oboje prispelo k súčasnému stavu, ktorý sa prejavuje napríklad aj v tom, že z nedávno vydaných slovenských románov či prekladov si už nemám veľmi čo vypisovať.
Čo bráni našim autorom a prekladateľom, aby si obohacovali slovnú zásobu napríklad z takého zdroja ako slovnik.aktuality.sk? Vôbec si nemusia v antikvariátoch zháňať preklady zo sedemdesiatych rokov. Deformovanie a ochudobňovanie reči sa pritom, skôr či neskôr, prejaví v celej duchovnej kultúre, čo znamená, že ovplyvní aj psychiku. Svedčia o tom výskumy, ktoré potvrdzujú neblahý vplyv obmedzeného jazyka na mozgové funkcie.
Vlastne deformácia a devalvácia sa v našej reči prejavuje už dosť dlho. Stačí si zapnúť televízor a nazrieť do niektorej zo slovenských telenoviel. Gramotnejší prijímateľ bez námahy zachytí množstvo meravých vetných konštrukcií cudzokrajného pôvodu, o anglizmoch či amerikanizmoch – ako napríklad apka, čeknúť, lajknúť, byť in alebo hejtovať – ani nehovoriac. Zdá sa, že na tvorcov seriálových dialógov sa veľa gramotnosti nenalepilo. Niečo podobné možno povedať aj o značnej časti mladých novinárov.
Súčasťou rečového bohatstva je aj slang. Neraz som počul, že slovenská reč ulice je – v porovnaní napríklad s češtinou a maďarčinou – akási podvyživená. A pritom – aspoň sa mi tak zdá – v spomínaných šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch bolo v obehu oveľa viac svojráznych, šťavnatých slangových výrazov, ktoré každému pripadali normálne a funkčné.
Prednedávnom som si v slovenskom preklade prečítal román Henriho Charrièrea Motýľ, vydaného v roku 1972. Prekladateľka Ružena Žiaranová-Dvořáková použila za priehrštie takých slov, ktorých pôvod je rôzny a ktoré sa dnes považujú za nemoderné: pipka (dievča), fľandra (pobehlica), hekáč (policajt), chuliš (chuligán), kraksňa (vozidlo), zachloštiť (zabiť), nemať ani fuka (nemať ani halier), dať si odpich (odísť), opigať (podviesť), odlifrovať (odstrániť), spískať (naplánovať), brúsiť krížom-krážom, nasoliť (napr. niekoľko rokov basy), vysoliť (peniaze), pajznúť (ukradnúť), spľasnúť (stratiť odvahu), ťuknutý (šibnutý), šantiť (vyvádzať), húľava (čierny búrkový oblak), túžava (pálenka), fujas matyas (utiecť).
Čo s takýmito slovami? Naozaj majú byť z kultúry navždy vyhostené?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.