Dlhé roky bola stabilným pilierom západného medzinárodného poriadku a z Francúzska robila významnú mocnosť. Francúzsku neokoloniálnu menu tzv. africký frank používa vyše 200 miliónov ľudí v 14 krajinách, čo dáva Parížu podobné (hoci menšie) výhody, ako poskytuje dolár.
Kľúčové pre porozumenie odporu proti francúzskej vojenskej prítomnosti je vzťah medzi vôľou afrického ľudu, demokraciou a vojenskými prevratmi. Základný predpoklad, že demokracia napĺňa vôľu ľudu, tu nemusí vždy platiť. A, naopak, vojenské režimy môžu byť ovládané z Paríža alebo môžu presadzovať suverénnu zahraničnú politiku v súlade s prianiami afrických národov. Takto je možné, že v Gabone vládne desaťročia tvrdou rukou profrancúzska dynastia Bongovcov. Naopak, Alassane Ouattara, prezident Pobrežia Slonoviny naklonený Parížu, bol dlhé roky vnímaný medzinárodnými inštitúciami ako demokratický, hoci dnes vládne tretie volebné obdobie a opozícia posledné voľby bojkotovala.
Nedávny vývoj však ukazuje nový trend. Prevraty v Mali, Nigeri a Burkine Faso dnes združenými v Aliancii štátov Sahelu boli vedené armádnymi silami namierenými proti francúzskemu zasahovaniu do vnútorných záležitostí. Prieskum verejnej mienky nemeckej Nadácie Friedricha Eberta pritom ukazuje, že takmer všetci Malijčania sú spokojní s prácou bezpečnostných síl a 80 % si myslí, že bolo správne odložiť voľby. V Burkine Faso podľa Afrobarometra zas dve tretiny podporujú vojenskú vládu. Inými slovami, v prípade, že je do „demokracie“ zasahované zvonka, môže byť suverénna vojenská diktatúra preferovanou možnosťou pre väčšinu obyvateľstva.
Vývoj v Senegale však naznačuje, že Francúzov sa dá zbaviť aj demokraticky. Hoci súčasný prezident Diomaye Faye bol väznený, napokon zvíťazil vo voľbách a jeho strana napĺňa program, ktorého súčasťou bolo zrušenie francúzskej vojenskej základne v hlavnom meste.
Čad je zas celkom iný prípad. Po rokoch nedemokratickej vlády profrancúzskeho prezidenta Idrissa Débyho nastúpil jeho autokratický syn. Jeho rozhodnutie v prospech národnej suverenity bolo preto najmenej očakávané, ale práve táto krajina neoficiálne rokuje s protifrancúzskou Alianciou štátov Sahelu. Tak Senegal, ako aj Čad zdôrazňujú, že nepália mosty vo vzťahu k Francúzsku.
Francúzsko už dlhšie plánovalo zmenšiť svoj sahelský kontingent, ktorý mal pred tromi rokmi 5 300 vojakov. Teraz ich bude už len zhruba 1 500. Snaha o väčšiu flexibilitu bez vojenských základní sa však zdá byť z núdze cnosť. Francúzi sú v Afrike stále menej vítaní. Ešte sa však len ukáže, či nebudú brániť rozpadu svojho impéria intervenciami, ako to bežne robili v minulosti. Vláda Burkiny Faso tvrdí, že práve o to sa usilujú.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.