Takto pred rokom naša spoločnosť žila kontroverznou novelizáciou Trestného zákona. Očividne to bola najurgentnejšia téma čerstvej vládnej koalície. Odvtedy sa novela niekoľkokrát novelizovala, hlavne pod tlakom Európskej komisie, ktorá chcela ochrániť aspoň „európske“ peniaze. O tie „naše“ sa už nemal kto starať. Či už súkromné, alebo verejné. Novela mala byť, veď ako inak, niečo dobré pre ľudí. A nepochybne i je. Pre niektorých.
Teraz ani tak nemyslím zväčša chudákov, obete sociálneho vylúčenia či závislosti, pristihnutých pri drobných krádežiach. Skôr ide o biele goliere (no nie všetky, exprezident o tom vie svoje). Rok čítame správy o tom, ako sa rôzni podvodníci dostávajú na slobodu vďaka novele. Vrátane darebákov, čo okradli dôchodcov o celoživotné úspory. Ale týka sa to i najvyšších poschodí politiky. I keď k zdaniu, že tieto sa už „očistili“ od kriminálnych aktivít, prispelo, okrem samotnej novely aj rozprášenie útvarov, ktoré túto činnosť odhaľovali. Ak za predchádzajúcich dvoch vlád sme skoro na týždennej báze počúvali o nových obvineniach vysokopostavených funkcionárov, toto teraz zázračne ustalo. Naopak, pravidelne sa dozvedáme o nových premlčaných či zastavených stíhaniach.
Slovensko sa síce v posledných rokoch zlepšovalo v „rebríčkoch korupcie“, ale stále sme mali ďaleko od špičky. Obávam sa, že teraz to máme namierené opačným smerom – do pekla, no na peknom bielom koni. Pritom i najlepšie krajiny vidia stále priestor na zlepšovanie. V roku 2016 vo Francúzsku sprísnili legislatívu. Po novom usvedčeným páchateľom ukladá povinný zákaz výkonu verejnej funkcie na obdobie päť rokov. Rozprávať by o tom mohla Marine Le Penová.
Na naše pomery sa dopustila maličkosti (v hodnote 7 miliónov eur), keď v rokoch 2004 až 2016 ona a ďalších 24 osôb využívali asistentov v Európskom parlamente na prácu pre stranu. Hrozí jej nielen pokuta vo výške 300 000 eur a päťročná podmienka, ale hlavne rozplynutie sna o prezidentskom úrade. V novembri vstúpila vo Švédsku do platnosti nová legislatíva, ktorá umožňuje skonfiškovať luxusný majetok, ak jeho držiteľ nevie preukázať pôvod. U nich to bolo namierené proti rôznym pouličným gangom, u nás by sa to hodilo aj na iných. Vrátane politikov, ktorí sa, naopak, radi predvádzajú svojím záhadne nadobudnutým luxusom.
Viete si však predstaviť, ako po tlačovke polícia sťahuje z rúk hodinky rečníkom? Aj my máme zákon o preukazovaní pôvodu majetku, ale taký, čo ani nehryzká. Pod hrozbou sankcií síce naháňa tisíce ľudí do vypĺňania majetkových priznaní, vrátane tých čo pracujú s minimálnymi prostriedkami, no výsledok sa míňa účinkom. Tí najvyššie postavení sa ostentatívne už ani neobťažujú vysvetliť pôvod svojho majetku či iných pôžitkov.
Vedia, že zákon je na nich krátky a ich voličom to v zásade neprekáža. Veď väčšinou stačí, pokojne i úplne vymyslene no dostatočne dlho, ukazovať na politického súpera. To on či jeho rodina, to oni sa tu obohacujú. A keby na nich mal zákon náhodou siahnuť a nejaký policajt či prokurátor by si postavil hlavu, vedia, čo s tým. Skrátka, rovní a rovnejší.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.