Túto zmenu som si najväčšmi uvedomoval pri prechode do ďalšieho tisícročia. Hrozbu z nejasnej budúcnosti vtedy vytvorilo ministerstvo školstva, športu a vedeckej zábavy – či ako sa vtedy volalo – v pripravovanom programe výučby na ďalšie „milénium“. Išlo pritom o to, že všetky tieto plány, na ktorých sa horúčkovite pracovalo, v skutočnosti siahali iba do roku 2030!
Teda vlastne celých ďalších 970 rokov prenechávali úplne nepokrytých, ba nebola stanovená ani nijaká rezerva, aby sa aspoň na najbližších 500 rokov, teda ako sa hovorí, v týchto nekompromisných direktívach „vychytali muchy“. Koho by nezaujímalo, čo sa bude učiť v druhej triede na hodine „počtov“ v októbri roku 2576? Alebo na hodine biológie na nejakom gymnáziu, trebárs na jar v roku 2768? Koľko živočíšnych druhov bude ešte nažive? A tak.
Preto som sám od seba vytvoril protestné hnutie, ktorého cieľom bolo zostať v minulom tisícročí, s tým, že do ďalšieho milénia nech si idú iba postmodernisti. Sprvu som mal obrovské množstvo nadšených stúpencov, na onú myšlienku padli hektolitre kávy a okolkovaných i neokolkovaných nápojov.
No postupne záujem upadal, a tesne „pred miléniom“ som zrazu zostal úplne sám. Pochopiteľne som sa mohol zaťať a takpovediac zakukliť. Lenže potom by som nemohol nadávať a vyčítať zradu pôvodným stúpencom hnutia, ako je to napríklad bežné v súčasnom parlamente, ba v politike vôbec. Zároveň by tým mal človek fakticky znemožnený prístup k oným blahodarným oceánom spoločnej čiernej kávy a k rozprávkovým moriam spomenutých vzácnych nápojov.
Aj keď išlo nepochybne o tristnú skúsenosť, dnes už môžem na jej základe všetkým milým a láskavým spoluobčanom poradiť, aby už v tomto roku potom vôbec nezostávali, no aby sa radšej spolu so všetkými ostatnými šťastne prehupli do toho ďalšieho. Asi by sa dalo vo všeobecnosti povedať, že tie staré roky v skutočnosti nikam nemiznú. Zostávajú v histórii, no i hlboko ukryté v nás. Vždy všeličo priniesli a všetko možné si aj odniesli. No to, čo si musíme nevyhnutne do ďalších rokov preniesť vo svojom srdci, sú všetci tí láskaví ľudia, ktorí možno iba malú chvíľu kráčali týmto životom popri nás, a ak mohli, tak nás povzbudili a pomohli.
Tento vesmír i svet má nekonečné množstvá vlastných podôb. Je iba jeden a žiadna sa v ňom nevie stratiť. Bol by však iba nekonečne temný bez jasných, stálych či bludných hviezd, z ktorých tie najjasnejšie a jedine pravé sú iba tieto ľudské bytosti. Máme iba jeden svet a iba jeden život, preto by sme ich nemali prehliadať. Preto vám všetkým želám: Nech sa vám v ďalšom roku skutočná ľudská blízkosť a jej bezbrehá jemná láskavosť nikdy nevyhýba!
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.