Naftalín cítiť aj cez obrazovku či monitor, keď štátnici načierajú do národnej minulosti a vyzdvihujú jej hviezdne momenty, ktoré sa vraj udiali a získali trvalý význam vďaka tomu, že naši predkovia držali pospolu. Zjednodušené príbehy o tom, ako sme niekedy vedeli držať pospolu, už dnes nenájdeme ani v učebniciach základných škôl.
Aj preto znie obradné pripomínanie troch prútov či reči o spoločných koreňoch, z ktorých vyrastajú záväzky k Slovensku a jeho obyvateľom, papierovo a nechytajú nás za srdce. Obracanie sa k minulosti ako k niečomu, čo má zasypať zákopy a zaviazať nás k spolupráci, je len zdanlivá cesta. Minulosť má rôzne výklady a tie často len podkurujú súčasným sporom a averziám.
Inou možnosťou, ako sa snažiť vdýchnuť život „my“ a s ním súvisiacemu pocitu spolupatričnosti, je prebúdzanie starosti o spoločnú budúcnosť. V krajine, z ktorej sa tradične odchádza za lepším životom inde, to vôbec nie je ľahké. Nemecký sociológ Ulrich Beck dúfal, že rozpadajúcu sa individualizovanú spoločnosť by mohla zjednotiť, a to v globálnom meradle, starosť o prežitie planéty.
Ohrozenie prostredia a života našich detí a ďalších generácií predsa prebúdza odhodlanie spoločne konať. Zdá sa, že je to tak. No hoci na budúcnosti záleží väčšine, kryštalizujúca sa jednota začala miznúť, keď sa určité postupy záchrany planéty začali uznávať ako jedine správne, hoci ich spoľahlivosť sa nedá jednoznačne posúdiť.
Konsenzus v otázke zelenej budúcnosti zoslabol, no už sa pracuje s ďalším nástrojom zjednocovania. Takým, ktorý sa už považoval za muzeálny artefakt – vyvolávaním a živením strachu z vonkajšieho nepriateľa. Podľa mnohých bádateľov je tento strach najsilnejší spoločenský tmel. Zygmunt Bauman dokonca podozrieval každé my, ktoré politici vyslovili, že je poľnicou trúbiacou do útoku alebo zvolávajúcou k obrane pred „nie našimi“.
Politické elity sveta sa čoraz častejšie pokúšajú udržiavať súdržnosť či aspoň lojalitu spoločnosti spôsobmi, ktoré boli typické pre predmoderné spoločnosti. Strach z nepriateľa, z kolapsu Zeme či z pandémie je mocnou a overenou silou. Strach o seba a svojich blízkych nás vedie k neodporovaniu zavádzaným pravidlám a spoločenského zmieru.
Tieto a ďalšie techniky zaväzovania či donucovania k súdržnosti sú však menej účinné. To, čo nás podľa spoločenských vedcov najsilnejšie viaže k určitému prostrediu a ľuďom, sú zážitky rovnocennosti, priestor pre sebarealizáciu, uznanie a vzájomná podpora. Zaisťovať takéto prostredie v celospoločenskej mierke však nie je možné bez prerozdeľovania spoločenských zdrojov.
Volanie po spoločenskej súdržnosti ponad zákopy, ktoré nie je súčasne aj kritikou nerovnej distribúcie zdrojov a nerovného prístupu k právam, znie falošne a tým môže dokonca podkopávať základnú dôveru v systém demokracie.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.