Ani neviem presne, z čoho sa treba vyliečiť. Z doby, ktorá evidentne nie je zdravá? A čo je vlastne zdravie? Ktorýsi psychológ, možno C. G. Jung, povedal, že v nepriaznivých časoch nie je hanba trpieť depresiami. A kam sa vracia „vyliečený“ klient? Späť do „normálneho sveta“, čiže do prostredia, ktoré sa významne pričinilo o rozmach jeho duševnej poruchy?
Sigmund Freud napísal, že terapia nemôže trvať večne, v istom okamihu sa musí skončiť. Psychológ sa nemôže prisať na klienta a vnímať ho ako bezodnú peňaženku. Freud tiež napísal, že psychoanalýza nikoho nemôže definitívne vyliečiť, môže jednotlivcovi len pomôcť znášať duševné utrpenie. Naozaj súčasní psychológia svedomito pomáhajú klientom žiť v znesiteľnej symbióze s vlastnými psychickými útrapami?
Český psychológ Ivo Pondělíček napísal knihu Labyrinty duše & Bída psychologie. Pondělíček hneď na začiatku eseje Bída psychologie píše, že psychológia za svoju relatívne krátku dobu existencie „zažila viac starostí než úspechov“. Bez komentára. Ďalšia perla: „Brzdou psychológovho úsilia je, že niekedy vlastne ani nevie, čo skúma.“ Takisto nepripájam komentár.
Pondělíček sa nazdáva, že často básnici a spisovatelia presnejšie dokážu uchopiť a stvárniť svet psychických ťažkostí. Pokiaľ ide o mňa, nemám rád, keď si psychológovia vypomáhajú umením a literatúrou. Pascu takéhoto prístupu čiastočne chápe aj Pondělíček, keď hovorí: „Byť profesionálnym psychológom je však predsa len niečo iné, ako písať psychologické romány.“
Sú literárni kritici (aj na Slovensku), ktorí existenciu psychologického románu vôbec neuznávajú. Je to vec názoru. K tomuto nezaujímam jednoznačné stanovisko. Mnoho súčasných psychológov si však často vypomáha citátmi z literárnych diel, čo podľa mňa svedčí o tom, že nepochopili ani poslanie literatúry, ani zmysel psychológie. Dokonca vzniklo niečo, čomu sa hovorí terapia literatúrou: samozvaní terapeuti vytrhávajú z ucelených diel úryvky, aby ich používali vo svojej „praxi“. Potom sa spisovateľ vôbec nemusel namáhať s písaním románu, veď väčšina z neho je „nepoužiteľná“.
Knihy podľa môjho názoru môžu mať terapeutický účinok. Neverím však, že tie, ktoré napísali jednotliví spisovatelia (väčšinou trpiaci nejakou duševnou poruchou). Skôr verím v univerzálne písma, vytvorené počas stáročí kolektívmi. Nazdávam sa totiž, že v kolektívnom „literárnom“ diele zaniká individuálny narcizmus či znaky stihomamu.
Zvyčajne mi stúpne tlak, keď nejaký „mladý“ psychológ napíše, že už aj vedecké výskumy potvrdzujú, že za duševnými poruchami dieťaťa treba hľadať traumatického rodiča, prípadne zanedbávanie výchovy. Toto vedela už aj moja stará mama, pričom skončila len osem tried základnej školy.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
