Tento rok bol očakávaný s celkom konkrétnou perspektívou „novej hymny“, teda jej upravenej hudobnej verzie, ktorá vopred trýznila najmä liberálnych poslancov SaS pod vedením pôvodne načisto konzervatívneho bývalého predsedu hnutia KDH Alojza Hlinu. Spôsobila v ich radoch dokonca tlačovú besedu, čo určite nie je iba tak.
Pre každú politickú stranu alebo hnutie je totiž mimoriadne ťažké a zložité, ako dať spoluobčanom a azda i budúcim voličom najavo, že ak zvolia práve ich, očakáva ich sladká odmena v podobe ďalších podobných plodonosných tlačových besied a nezanedbateľného počtu takých tých lahodných „brífingov“. Poslanci sa tam navzájom povzbudzovali, vykazovali tam jednotu, aby napokon svorne dospeli k názoru, že hymna sa svojimi vonkajšími i vnútornými premenami mení na futbalovú loptu.
A takto sa to nedá! Teda ak ju nejaký skúsený hráč „nepredribluje“ najskôr parlamentom a nevyrazí z neho von. V podstate za príkru drzosť, akoby hymna samotná pripomínala šéfa istého pozoruhodného hnutia, kde to bolo naozaj potrebné.
Hymnu som si naozaj chcel vypočuť, aj keď som v parlamente ešte nikdy nebol, a teda vôbec ani netuším, ako s ňou politicky zaobchodiť. Hymna totiž ku mne doposiaľ prichádzala z úplne iných zdrojov. No tentoraz jej to stretnutie so mnou dopriate vôbec nebolo. Zanikla vo výbuchoch brizantných trhavín naokolo, záľahou ktorých náš povstalecký národ či ľud na tento prepotrebný a zdraviu prospešný zákaz spontánne zareagoval. Ako sa ostatne dalo čakať.
Preto som sa k nej dostal až neskoršie, keď bujaré oslavy slávnostného polnočného ticha dostatočne ustali. To už bola hymna opradená hrubým vencom pozitívnych i negatívnych komentárov, z ktorých niektoré aj s časovým odstupom môžu človeka iba potešiť: „Prečo je tam fujara? Čo som ja nejaký bača?“
Čitateľa mal niekto upokojiť. Bača je, aspoň sa možno nazdávať, jedna z najvyšších funkcií v takpovediac takej tej salašníckej hierarchii. Ak by čitateľ „nejakým“ bačom bol, určite by o tom vedel, lebo by požíval prirodzenú úctu bezprostredného okolia. Teda prinajmenšom od oviec, čuvačov i honelníkov Takto však pristupuje k salašu ako ten „pražský“ turista zo známeho vtipu: „Hele, báčo, kolik voštípkú snese ta vovce za den?“ Nie každý salaš a nie každá hymna môžu mať fujaru! Inak by musel onen osobne dotknutý čitateľ fujaru nahradiť nejakým iným hudobným nástrojom.
Teda podobne, ako keď bývalý predseda SaS Richard Sulík pri varení bryndzových halušiek v Dubaji bryndzu arogantne nahradil liberálnym gréckym syrom feta, aby tam nemeckí Geissenovci nehladovali. Feta je oveľa slanšia, takže sa napokon „vypil“ celý bar. Teda feta do Geissenovcov i do Sulíka celkom prirodzene zapadla. Syr bol síce grécky, ale výsledný finančný „ovčinec“ už rýdzo slovenský, ba oveľa drahší ako hymna. Hodnoty zostávajú hodnotami, aj keď môžu vyvolávať zmätok.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.