Svetovú verejnosť zaujal „anarchokapitalista“ Javier Milei svojimi teatrálne oznamovanými predvolebnými sľubmi. Na youtube si možno napríklad pozrieť ako hovorí, že štát nie je riešenie, ale problém: za úpadkom krajiny stojí korupcia (zrejme v širšom zmysle slova), ktorú prináša. Potom kamery sledujú záber na dlhú tabuľu, na ktorej je schematicky naznačená štruktúra štátnej správy.
Budúci prezident k nej pristúpi a zvolaním „a fuera“ postupne „ruší“ (zlučuje) temer dve tretiny ministerstiev. V deň svojej inaugurácie, 10. decembra 2023, tak aj urobil s väčšinou z nich, zvyšok o dva mesiace neskôr. Výsledky jeho doterajšieho pôsobenia odborníci celkovo hodnotia skôr pozitívne, zvlášť keď nemá za sebou parlamentnú väčšinu a bojuje aj so silnými, voči zmenám nepriateľsky naladenými odbormi. Veď uvidíme, držme krajine palce.
To naše voľby sú iný príbeh. I keď o plánovaných prvých krokov víťaza sme sa tiež dozvedeli z youtubu. O nič menej bizarne. Z rozhovorov v poľovníckej chate. Potom nasledovala v podstate politická korupcia – vznik nového ministerstva a štedré rozdávanie trafík. Samotná konsolidácia musela rok počkať, napriek tomu však nevyzerala príliš premyslene vzhľadom na množstvo zmien po jej ohlásení. V každom prípade ju vláda uchopila hlavne „účtovnícky“. Vytiahnuť peniaze z firiem a občanov a tým čiastočne zahojiť verejné financie. Plán sa, samozrejme, stal aspoň dodatočne predmetom politického zápasu. Strany sa osočovali, kto je za dlh zodpovedný.
Na pandémiu sa pozabudlo, hoci tá zatriasla rozpočtami i tých najzodpovednejších hospodárov. Silnú dávku cynizmu si možno opäť pozrieť na youtube: roku 2020 vtedajší premiér (Peter Pellegrini) v súvislosti s pandemickými opatreniami hovorí „bude to drahé“, na čo mu ministerka vnútra Denisa Saková hovorí „no a čo, veď oni na to budú hľadať peniaze“. Medzitým sa to „oni“ zmenilo. A z konsolidácie sa stala premrhaná príležitosť.
Zabudnime na radikálnejšie reformy a investície, ktoré by nás dostali z pasce nízkeho rastu. Peniaze sa vyhadzujú na diskutabilné účely: od olympijského štadióna cez nákupy luxusných áut až po stámilióny na vojenskú techniku, pri ktorej nie je jasné, proti komu by bola nasadená pri meniacej sa zahraničnopolitickej orientácii. Úspory v štátnej správe smerujú skôr k čistkám nepohodlných odborníkov, než k zvýšeniu jej efektívnosti.
Aj samotné „investície“ majú nádych horkosti. Za všetky tá najdrahšia: tunel pod Karpatmi pri Bratislave. Od začiatku bol celý obchvat kontroverzný pre zbytočne vysoké náklady. Najviac samotný tunel. Doterajšie dáta dávajú za pravdu pochybovačom. A keď už vláda neverí domácim skeptikom a ich prepočtom, mohla by si dať vypracovať posudok v zahraničí. Pri projekte za 1,5 miliardy by sa to hádam patrilo, zvlášť keď raz tu už katastrofálne zlyhala. Ibaže by skôr uvažovala opäť v štýle „no a čo, veď oni na to budú hľadať peniaze“. Keď sa raz znovu bude konsolidovať.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.