Naznačuje to aj systém hodnotenia a financovania vied, ktorý humanitné vedy považuje za menej potrebné ako vedy prírodné či technické. Súčasná polykríza však nie je technická alebo technologická, ale skôr kultúrna a hodnotová. Do veľkej miery plynie z toho, že nielen sociokultúrne a ekonomicko-politické, ale aj klimatické podmienky existencie komplexných industriálnych spoločností sa menia omnoho rýchlejšie než konceptuálne rámce, o ktoré sa opierajú ich kultúrne, ekonomické, politické a ústavné inštitúcie.
Prehlbuje sa tak rozpor medzi normatívnymi predstavami o tom, ako by mala spoločnosť a jej inštitúcie vyzerať, a materiálnou, kultúrnou, politickou a ekonomickou realitou. To je situácia, v ktorej sa v minulosti spoločnosti prepadali do vnútorného rozvratu.
Thomas Senders Kuhn v knihe Štruktúra vedeckých revolúcií upozornil, že aj veda je sociokultúrna praktika. To znamená, že je vždy sociálne, kultúrne a dejinne zakotvená, a tým aj podmienená. To je obzvlášť očividné pri humanitných a spoločenských vedách. Musia sa totiž neraz zaoberať aj problémami, ktoré ešte nemajú konceptuálne rámce riešenia či všeobecne akceptované metodológie. Sú to však natoľko naliehavé problémy, že nemôžu čakať, kým na ich riešenie bude dostatok prostriedkov – metodologických aj finančných.
Pojmové, konceptuálne i metodologické nástroje sa vytvárajú práve pri úsilí identifikovať a pomenovať dobové problémy spoločnosti. Tie sú však v aktuálnom konceptuálnom rámci neraz neriešiteľné. Preto sa spoločenské a humanitné vedy často považujú za menej efektívne než vedy prírodné a technické. Ich veľkou úlohou však je už len samotné pomenovanie problémov, hrozieb, rizík, kontradikcií a antinómií. Práve to vytvára konceptuálny a pojmový aparát, umožňujúci v ideálnom prípade aj nájsť riešenia.
Túto úlohu zvýrazňuje rýchly posun planetárneho systému do nového klimatického režimu. Tak ako sa z hmly vynárajú obrysy lode na kolíznom kurze s loďou, tak sa na palube, ktorej možné nebezpečenstvo zatiaľ skôr tušíme, než jasne evidujeme, začínajú črtať kontúry sociokultúrnych a ekonomicko-politických rizík dôsledkov akcelerujúcej klimatickej zmeny.
Koncepty, o ktoré sa opierajú súčasné inštitúcie i pojmy; ktorými pomenúvame spoločenské, kultúrne, ekonomické či politické javy a udalosti, vznikli v reáliách holocénu. Tie sa však stávajú minulosťou. A to až v takej miere, že najvýznamnejší svetoví klimatológia už predminulý rok konštatovali, že sa dávno nachádzame na klimaticky nezmapovanom teritóriu.
Plavbu v neznámych vodách charakterizuje neistota a vedomie neznalosti toho, čo sa nachádza pred nami, čo možno očakávať a predpokladať. Zjavné však je, že existujúce politické a ekonomické inštitúcie sú viac príčinou devastácie planetárneho systému, než nástrojom, ktorý by dokázal odvrátiť kolaps svojej schopnosti podporovať život organizovanej ľudskej spoločnosti.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
