Slovensko ako malá krajina sotva môže usmerňovať svetové dianie. Preto sa jej vodcovia v čase pľušte musia rozhodnúť, pod ktorý dáždnik krajinu šuchnú. Či pod západný, alebo pod východný. Dáždniky sú dosť krehké predmety, silnejší vietor ich raz-dva vyvráti. Ale pripusťme, že pod dáždnikom človek aspoň dočasne môže zostať suchý.
Takzvaná liberálna časť slovenskej politickej palety tri desaťročia melie, že sa musíme šuchnúť pod západný dáždnik, lebo ruský medveď je nevyspytateľný, a najmä nenásytný. Toto presvedčenie sa prenáša z generácie na generáciu: tí starší si pamätajú ruskú okupáciu, prípadne nezabudli na to, čo sa učili na hodinách dejepisu.
Tak staršia generácia si napríklad môže (hoci len z učebnice dejepisu alebo z filmov) pamätať, že Západ v roku 1938 v Mníchove bez mihnutia oka nechal v štichu strednú Európu. Hitler zhltol Československo a Západ si myslel, že predišiel vojenskému konfliktu. V roku 1939 Nemci prepadli Poľsko a Poliaci darmo dúfali, že niektorá zo západných krajín im pribehne na pomoc.
Mladšie generácie, ktoré rusofóbiu a amerikanofíliu zdedili ako polotovary zo supermarketu, zrejme chýbali na hodinách dejepisu alebo sa pochabým spôsobom nazdávajú, že v súčasnosti je už „všetko inak“.
Na konci druhej svetovej vojny, v roku 1945, sa konala Jaltská konferencia, na ktorej sa akoby naveky rozhodlo, ktoré krajiny budú patriť pod západnú a ktoré pod východnú kuratelu. V roku 1956 maďarskí revolucionári očakávali, že Američania zasiahnu. Nič sa neudialo, Rusi povstanie s prehľadom potlačili. Pretože isté obojstranne výhodné dohody boli medzi Západom a Východom už dávno uzavreté. Situácia sa potom v roku 1968 zopakovala v Československu – zo Západu opäť žiadna pomoc neprišla. Nikto nechcel riskovať svetový požiar.
Mladšie generácie, ktoré rusofóbiu a amerikanofíliu zdedili ako polotovary zo supermarketu, zrejme chýbali na hodinách dejepisu alebo sa pochabým spôsobom nazdávajú, že v súčasnosti je už „všetko inak“, čo bolo, bolo, staré časy sa nevrátia, tentoraz sa už na Západ budeme môcť spoľahnúť. Vážne?
Naozaj sú Slováci takí naivní? Naozaj si myslia, že si ich niekto všimne, keď začnú z takého alebo onakého dôvodu krvácať? Či nie je dosť výstražným signálom ono rozpačité váhanie, ktoré Západ prejavuje voči rusko-ukrajinskej vojne, nech už tam ide o čokoľvek?
Naivita je slepá a hluchá. Je ako cirkusový koník, ktorý donekonečna bude so sklonenou hlavou behať dookola. Na Slovensku stáda entuziastických cirkusových koníkov budú do omrzenia opakovať nudné kolá a naďalej sa nič nezmení. Ani jeden z účastníkov sa nevymaní z pridelenej úlohy. Politici, ktorých označíme za zlých, budú poslušne hrať gaunerov, a štylizovaní revolucionári štylizovaných revolucionárov, ktorí sa uspokoja zastaranými a totálne neúčinným metódami protestu. A každý bude na svojom mieste a všetci budú spokojní.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.