Poznáme aj opačné príklady. Hitlerovo Nemecko ani v čase najväčšej prosperity nezanechalo výraznú stopu v umení – ak, tak skôr tú deštruktívnu – a to na jeho čele stál vodca s umeleckými ambíciami. Alebo si stačí pozrieť ruský Noriľsk, desivé priemyselné mesto za severným polárnym kruhom. Najväčšie nálezisko niklu a jeho spracovanie viedli síce k rozprávkovému oligarchickému majetku, ale sotva by tam niekto cestoval za umením. Aj keby mohol. Skôr za obrázkom ekologickej katastrofy podanej Tarkovského (filmového režiséra) vizuálnym jazykom.
Aj na Slovensku máme kultúrno-historických svedkov voľakedajšieho priemyselného rozkvetu. Napríklad v podobe nádherných stavieb banských miest a umeleckých diel, ktoré tieto mestá nazhromaždili či ktorých vznik financovali. Aj dedinám vedel lokálny hospodársky úspech priniesť doteraz vyhľadávané kultúrne artefakty – stačí si prejsť gemerskou gotickou cestou.
Do globálnych dejín umenia dokonca vstúpila i Špania Dolina, zapadnutá dedinka v strede Slovenska. Jednak nepriamo exportom medi a jeho vplyvom na paletu flámskych maliarov začiatku 16. storočia. Ale i priamo prostredníctvom „španidolských misiek“ a „handštajnov“ – vzácnych umeleckých predmetov, akýchsi filigránskych mikrokrajín (označenie Fabergého vajíčka nie je neprimerané), určených ako dary pre najvyššiu aristokraciu. Nachádzajú sa v zbierkach prestížnych svetových inštitúcií. Celkovo je prínos Španej Doliny k svetovému umeleckému dedičstvu predmetom odborného výskumu medzinárodných vedeckých tímov.
Ale vráťme sa do súčasnosti. Na Slovensku sme mali obdobie „karpatského tigra“, síce krátke, no aj tak je jeho kultúrna stopa skôr homeopatická. Dnes sme už priamo svedkami toho, ako sa akumulované bohatstvo transferuje primárne do súkromných rúk (radšej neskúmajme ako), a následne skôr do kupovania opulentných víl v Stredomorí, než do umeleckého mecenášstva. Česť výnimkám.
A to je ešte ten lepší prípad, ako keď sa nové elity predvádzajú svojím nevkusom – napríklad producírovaním sa pred zlatými závesmi. Zažívame tak fázu nie že vytvárania, ale rovno deštrukcie. Vďaka vláde Roberta Fica a jej úradníkov napríklad ani len neuvidíme spomínané poklady rozkvetu nášho baníctva 17. a 18. storočia.
Postarala sa o to ministerka kultúry Martina Šimkovičová (jej úrad by sa mohol po roku činnosti rovno premenovať na ministerstvo ničenia kultúry), ktorá natoľko reputačne a personálne poškodila SNG, že Múzeum baníckeho a gotického umenia v rakúskom Leogangu a Štátne umelecké zbierky v Drážďanoch oznámili, že odstupujú od dohodnutej spolupráce na putovnej medzinárodnej výstave.
Červené zlato – zázrak zo Španej Doliny. Roky príprav sú pre slovenského diváka stratené. Ale veď sme si už asi aj zvykli, že málokto škodí našej kultúre tak ako tí, ktorí len účelovo surfujú na vlnách politického „národniarstva“. Pritom národ robí národom práve jeho kultúra. Teraz tak barbarsky skúšaná.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.