Je príliš lacné zhodiť takýto postoj nejakou parafrázou na Brechtovu otázku, či by nebolo jednoduchšie ľud rozpustiť a zvoliť si iný. Otázka charakteru ľudu nie je nezaujímavá. Problémom je nevyslovený predpoklad, že človek má vlastnú vôľu.
Nevyriešená otázka pôvodu vôle nabúrava možnosť viniť druhých. Ak nevieme, kde sa nachádza zdroj vôle vykonať to či ono, nemusí byť celkom fér kohokoľvek z jedného alebo z druhého obviniť. Dostávame sa do neriešiteľnej situácie. Nikto za nič nemôže, ale veci sa dejú. Čo s tým?
Najjednoduchšie (a najčastejšie) je odmietnuť takéto filozofovanie a ľudí deliť na dobrých a zlých podľa ich konkrétnych rozhodnutí, napríklad politickej voľby. O niečo náročnejšie, ale nemenej problematické je spájať ľudí do skupín a snažiť sa vystihnúť ich vlastnosti. Z nich potom odvodzovať postoje alebo činy a za ne ľudí obviňovať, či dokonca takéto skupiny ľudí hanlivo pomenovávať.
Zmysluplnejšie môže byť odmietnutie predstavy, že ľudia majú vôľu, a zamerať sa na zdroje, ktoré ľudí ovládajú. Nemám na mysli žiadne temné sily v pozadí ani rečníkov pred hajlujúcimu davmi. Hovorím o každodennom ovplyvňovaní ľudí prostredníctvom škôl, cirkví, médií, reklamy či celebrít, alebo influencerov a mnohých ďalších, ktorí sa na ovplyvňovaní podieľajú. Tých vplyvov je obrovské množstvo a úlohou verejne diskutujúcich je zameriavať sa na ne, a nie na premenlivé charakterové vlastnosti, ktoré umožňujú ľahkú kritiku protistrany.
Dá sa namietnuť, prečo práve vyššie menovaní majú vôľu a kde je tá deliaca čiara medzi tými, ktorí ovplyvňujú, a tými, ktorí sa dávajú ovplyvniť, a kto o nej rozhoduje. Odpoveďou je priznanie, že táto argumentácia nedrží pokope. To ale neznamená, že nemôže byť užitočná.
Obviňovať ľud alebo jeho časť je v konečnom dôsledku zbytočné a slúži len na utuženie vlastnej skupiny. Neplatí pritom, že ľud sa nemôže mýliť. Naopak, je rovnako omylný ako každý z nás. Ak ale chceme niečo zmeniť, je zbytočné sa naň zameriavať. Potrebujeme sa venovať konkrétnym príčinám, pre ktoré sa ľudia rozhodujú tak alebo onak. Potrebujeme sa pýtať, čo je v školských osnovách, aké ideológie šíria médiá, čo nám vnucuje reklama a čo nám hovoria influenceri. To všetko je omnoho dôležitejšie ako to, či označíme časť voličov jednoducho za hlúpych, prípadne nenávistných, alebo použijeme výraz, ktorým nášmu vyjadreniu dodáme punc sociológie.
V oboch prípadoch len prispejeme k prehlbovaniu zákopov namiesto toho, aby sme sa zamerali na zdroje správania ľudí. Potrebujeme odmietnuť otázku viny vo vzťahu k ľudu a konať, akoby ľud nemal vlastnú vôľu. Potom sa dokážeme popasovať s tými, ktorí obvykle majú v mocenských vzťahoch prevahu, a budeme mať šancu ich poraziť.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.