Len vďaka zahraničnej vojenskej podpore Ukrajina prežila a bola zachovaná ako štát. Len vďaka hrdinskému obrannému boju Ukrajincov je väčšina Ukrajiny slobodná a ruská moc nesiaha až za Užhorod. A len vďaka nim ruský vládca Vladimir Putin na Ukrajine prehral. A to nielen raz.
Pôvodný plán obsadenia Ukrajiny v priebehu troch dní bez jediného výstrelu mu nevyšiel. A to navzdory tomu, že s podobným scenárom má Rusko skúsenosť (Praha 1968, Kábul 1979 a Sevastopoľ 2014) a otestoval si nečinnosť Západu pri obsadení Krymu. Nevyšiel mu ani plán B, teda pokus odrezať Ukrajinu od mora a prepojiť separatistické republiky s Krymom, čím by získal prístup k Podnestersku, resp. Moldavsku. Zlyhal mu aj plán C, ktorým bolo vytvorenie nárazníkovej zóny na severovýchode územia pri Charkove. Posledným, štvrtým plánom, je uspokojenie sa s ovládnutím Donbasu.
Treba dodať, že doterajšiemu prezidentovi USA Bidenovi patová situácia vyhovovala, pretože sa bál eskalácie konfliktu. To bol dôvod, prečo odmietal poskytnúť Ukrajine pomoc, ktorú potrebovala na vytlačenie okupanta. Nastupujúci prezident Trump ohlásil zníženie pomoci, pričom oponentom ďalšej podpory je aj viceprezident J. D. Vance. V rámci svetového kontextu tak Ukrajinci ubránili, čo mohli.
Celú vojnu na Ukrajine je tiež potrebné zasadiť do globálnej perspektívy. Ako sa ukázalo, predstava o svetlej budúcnosti liberálnej demokracie sa nenaplnila. Svet je opäť rozdelený, no už nie železnou oponou ideológie, ako to bolo za studenej vojny, ale zamatovou oponou kultúry, ako predpovedal Samuel Huntington. Politický konflikt sa neodohráva medzi kapitalizmom a komunizmom, ale medzi rozličnými kultúrami, etnikami a náboženstvami, čo vyhovuje fungovaniu globálneho kapitalizmu.
Jednotlivé civilizácie od ostatných vyžadujú, aby rešpektovali ich spôsob života s ohľadom na kultúrne zvyklosti (nech už ide o podriadené postavenie žien, homofóbiu alebo nútené sobáše), pretože sa dejú na ich území. Stelesnením tohto postoja je dnes ruský propagandista Alexander Dugin, hovoriaci o „špeciálnej ruskej pravde“, ktorú musia ostatní akceptovať. Prípadne hlava pravoslávnej cirkvi Kirill, vyzdvihujúci posvätný význam vojny, majúcej zadržať západnú „dekadentnú gay kultúru“.
Takéto hodnotenie či Duginove vyjadrenia o boji medzi Svetlom a Tmou a Zle stelesnenom v Západe odhaľujú, že ich autori opäť povyšujú jednu pravdu nad iné. Čo jej nasledovateľov namiesto zmierenia a tolerancie motivuje k ďalším vojnám a ozbrojeným povstaniam (ako pri vzbure žoldniera Prigožina proti Moskve), teda k ešte väčšiemu chaosu a vojne všetkých proti všetkým.
Dnes však nepotrebujeme deliť svet do civilizácií. V každej z nich je viacero kultúrnych tradícií (Európa priniesla osvietenstvo i Hitlera; Rusko nie je len pravoslávnou, ale i multikultúrnou a multináboženskou krajinou, ako sa chváli Putin). Potrebujeme viac globalizácie a medzinárodnej spolupráce, aby sme sa vyrovnali hrozbám, ktorým čelíme všetci.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.