Bežný človek, ktorý od rána do večera vystresovaný kmitá často aj medzi niekoľkými zamestnaniami, nemá veľa času premýšľať o apokalyptických scenároch. Nepatrí do skupiny mudráckych prepperov – tých, čo sa ustavične pripravujú na možný ekologický, ekonomický, energetický, nukleárny, politický či spoločenský kolaps. A nemá ani prostriedky na to, aby si budoval dômyselné bunkre.
Hŕstka miliardárov, ktorá sa už dosť dlhý čas pohráva so zemeguľou ako s nejakou basketbalovou loptou, si môže dovoliť fantazírovať o desivej budúcnosti civilizácie, keďže nemá na práci nič iné. No a pokiaľ ide o luxusné bunkre, v ktorých by sa dalo prežiť hádam aj nasledujúcich sto rokov, tak tie sú už prichystané. Lenže, ako vysvitá z článku Douglasa Rushkoffa, ktorý vyšiel v novinách The Guardian v tom istom roku ako vyššie spomínaný rozhovor s profesorom Chomským, miliardári sa ani v bunkroch nebudú cítiť v bezpečí.
Rushkoff je predovšetkým odborník na digitálne technológie, pričom skúma aj ich dosah na ľudstvo. Mnohí ho mylne považujú za futurológa. Zrejme ho za neho považovala aj skupinka miliardárov, ktorá si ho pozvala do utajeného miesta v púšti, aby prednášal o budúcich technológiách.
Zakrátko však vysvitlo, že boháčov zaujíma len jedno: či sa budú môcť spoľahnúť na to, že najbližšia osobná stráž ich nezradí a nepovraždí. Čo na to mohol Rushkoff povedať? Predstavujem si, že v rozpakoch len mykol plecom a zapýril sa. Nakoniec supermagnátom navrhol, aby sa začali k členom svojej ochranky správať ako k seberovným, prosto ako k priateľom. Poslucháčov takého riešenie neveľmi nadchlo.
Predpokladám, že v takom prípade budú musieť svoju bezpečnosť prenechať umelej inteligencii, čiže robotom. Predpokladám však, že o pár rokov – vďaka tomu, ako zanedbávame vzdelávanie a vštepovanie sociálnych (kultúrnych) návykov a ako rapídne sa rozvíjajú schopnosti umelej inteligencie – sa z väčšiny ľudí stanú bezmocné, zbytočné stvorenia s inteligenciou batoľaťa. Skrátka budeme musieť skonzumovať to, čo sme si navarili.
Zo záveru Ruskoffovho článku vyplýva, že boháči sú vlastne „lúzri“, väzni vlastného spôsobu života, ktorí sa chcú skryť pred následkami toho, čo sami svojou nenásytnosťou spôsobili. A teraz ich trápi ich už len to, v ktorej krajine by mohli prežiť hroziacu kataklizmu. Existujú teórie, že jedinými víťazmi v tomto zápase o prežitie budú tí, ktorí nevlastnia nič a ktorí vždy žili v drsných podmienkach – čiže poslední príslušníci prírodných etník.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.