Trochu to pripomína orientálnu filozofiu, kde v priebehu bežného filozofického dialógu, teda aspoň podľa anglického spisovateľa a filozofa Gilberta Keitha Chestertona, dvaja zaryto mlčia, no jeden toho druhého pritom z času na čas preruší výbuchom búrlivého ticha. Nepôsobí to celkom presvedčivo, lebo oveľa exaltovanejšie potom opozícia vystupuje na námestiach a v televízii.
Obe znepriatelené zoskupenia, teda koalícia i opozícia, o to intenzívnejšie komunikujú so zahraničím. Tam na jednej strane dochádza ku komunikácii s nanajvýš „neželateľnými“, no pritom dosť aj takými vplyvnými štátnikmi, na druhej strane náhle a opätovne aktivizovaná diplomatka presviedča občanov v susedných štátoch, že sme tu väčšinou všetci sprostí.
Dosiahla v tom už také úspechy, že aj v ich krajinách postupne nachádza takýchto podobným spôsobom sprostých občanov v ešte väčších množstvách, no je napriek tomu ešte stále žiadaná, lebo na jej odporné tvrdenia sa možno spoľahnúť ako na trvalé. Okolití myslitelia sa pritom posmeľujú, aby jej myšlienky ďalej rozvinuli a prehĺbili.
Všetci sme tu vraj nejakí pastieri, bačovia a podobne, čo však dnes vzbudzuje vo svete oprávnenú hrôzu. Lenže v úplne inom smere ako by sa nateraz, aspoň podľa ich snov, patrilo. Ak by to totiž naozaj tak bolo, potom by sme najmä z takého toho vojenského hľadiska vyznievali mimoriadne nebezpečne, perspektívne a rozhodne príťažlivo, lebo rôzne „pastierske zoskupenia“ napríklad na Blízkom východe dnes už dosahujú v podstate bezproblémové a rýchle víťazstvá nad najmodernejšími a najsilnejšími armádami sveta.
Opozícia nás dnes presviedča, že koalícia nás ťahá kamsi na východ, no ale naše miesto je v Bruseli. No Amerika zase pomaly dospieva k hlbokému presvedčeniu, že kamsi na východ od civilizácie – ide teda o všetok priestor, ktorý sa rozprestiera, aspoň podľa tradičného nemeckého presvedčenia, na východ od Drážďan – totiž, že tam nás dnes zaťahuje práve onen Brusel. To ale vraj tiež nebude možné bez dôkladne vyplneného a najmä bohato zaplateného tzv. „colného vyhlásenia“.
Každý si vie predstaviť mnohých našich politikov, ako sa o pár rokov v nejakej šikovnej kolibe budú pokúšať na takom tom obrovskom samovare uvariť nejakú dobrú spoločnú instantnú kávu, no vždy ich znovu a znovu prekvapí, že im zase z toho vyjde len taká rozhádaná „sedlácka zrnková ločprdina“.
Nuž odvykli sme si hľadieť na celok sveta, na život ako celok, ba prebíjame sa najčastejšie iba bizarnou mozaikou miznúcich pozícií a hviezd. Až kým nám básnik opäť neukáže, že aj v tej najmenšej kaluži sa stále hrdo zrkadlí celý vesmír.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.