Približuje hlavné argumenty, prečo by už naše ekonomiky nemali rásť, ako zaistiť plynulý prechod k stavu bez hospodárskeho rastu a ako takýto ne-rast (alebo „bezrast“) presadiť. Tým, že je naša ekonomika súčasťou prírody a podlieha jej zákonom, nemôže rásť donekonečna. Zväčšovanie ekonomiky pritom od určitej úrovne už jednoducho neznamená vyššiu kvalitu života. Nejde len o štatistiku. Neustála honba za vyšším HDP sa presúva na nižšiu úroveň rastu spotreby. Konzumerizmus odcudzuje ľudí a tí začínajú napĺňať patologickú predstavu tzv. ekonomického človeka. Zmysel života čoraz zriedkavejšie nachádzajú v medziľudských vzťahoch a prázdno vypĺňajú vecami.
Rast je zároveň základom kapitalizmu, ktorý však nepracuje primárne v prospech uspokojovania ľudských potrieb, ale v prospech neustáleho zväčšovania bohatstva bohatých. Chudoba je pre fungovanie systému nepodstatná a rast neznamená automaticky jej znižovanie.
Z rastu sa stalo synonymum rozvoja. Lenže je zjavné, že takýto rozvoj nie je dosiahnuteľný pre všetky spoločnosti. A tak svojím rastom bohaté krajiny znemožňujú chudobným dosiahnuť na falošnú predstavu blahobytu, ktorú vlastnou existenciou vytvárajú. Hnutie bezrastu ponúka odpoveď v podobe vytvorenia ekonomického systému, ktorý nebude závislý od neustálej expanzie. Jeho základom bude skutočná udržateľnosť a bude sa usilovať o zníženie nerovností v spoločnostiach a medzi nimi.
Ako dosiahnuť takúto utópiu? Učebnica ponúka tri stratégie. Prvou je budovanie tzv. „užtópií“. Ide o autonómne priestory, ktorým sa podarilo vytvoriť menšie ekonomické systémy čiastočne mimo kapitalizmu. Takéto alternatívy zahŕňajú lokálne meny, výrobu s iným cieľom ako zisk, družstevné bytové jednotky, komunitné poľnohospodárstvo, opravárenské kaviarne a mnohé ďalšie formy (nielen) ekonomického organizovania sa.
Druhá stratégia spočíva v tzv. nereformistických reformách. Ide o zmeny v rámci systému, ako je skrátenie pracovného času, ekologická daňová reforma či stropy na maximálne príjmy. Cieľom je postupne prekonať závislosť súčasných inštitúcií od rastu a pomocou takýchto reforiem postupne dosiahnuť rozširovanie zmienených „užtópií“ do širšej spoločnosti.
Poslednou stratégiou je budovanie tzv. kontrahegemónie, teda zmena spoločenskej ideológie v prospech rastu, a to prostredníctvom médií, vzdelávania, kultúry či volebných kampaní. Kniha samotná je jej súčasťou. Vyčítal by som jej možno, že sa celkom nevie vyrovnať s otázkou nacionalizmu mimo imperialistických krajín. Ten dokáže byť antiimperialistickou silou a hoci býva k prírode rovnako bezohľadný ako samotná modernosť, dokázal by k nej zaujať aj konzervatívny vzťah.
Jedna učebnica planétu nezachráni. Ale kto chce, môže ju použiť vo vzdelávaní seba a iných. Začať by mohli odborári, pretože ekologické hnutie môže byť úspešné len vtedy, ak budú jeho základom pracujúce masy.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.