Každé hnutie, ktoré je proti vláde, potrebuje takého mladého človeka, ktorý má rovnaký prehľad o politike a o situácii vo svete ako niektorí naši skúsení, no predsa len nie vyhorení diplomati z opozície. Celkom podobným spôsobom ako oni dnes, ak si to dobre pamätám, totiž nevedel vysvetliť, proti čomu vlastne protestuje. Ale spolu s gymnazistkou a rovesníčkou Karolínou svojho času vytvorili vhodný regionálny politický doplnok ku mladistvej Grete Thunbergovej, ktorá v piatok tiež vôbec nechodila do školy a celý spoločenský pokrok mladistvo istila v takom tom veľkom svete nadšených dospelých.
Radosť z nového mladého prírastku je preto dnes pochopiteľná. Lebo iba „takô chlapča“, celé pokryté peľom svojej panenskej nevinnosti, vie povedať: „Kráľ je nahý!“ Ako v známej rozprávke. Lenže v nej bol kráľ nielen nahý, ale aj politicky mäkký. Lebo keby bol dal malého chlapca v duchu zvykového či feudálneho práva verejne obesiť aj s celou jeho rodinou, istotne by mohol aj naďalej chodiť všade rovnako (ne)oblečený, teda tak, ako by bol práve chcel. Kráľovstvo by ekologicky ušetrilo kilometre farebnej vrecoviny a plachtoviny, do ktorých treba takú tú štátnickú osobu zvyčajne každodenne navliekať z verejných zdrojov.
Kráľ sa vlastne už vtedy priblížil k ideálom premiéra Eduarda Hegera, ktorý to vo vzťahu k spoluobčanom sformuloval v jednej zo svojich slabších chvíľ síce nie celkom originálne, ale zato úplne jasne: „Nebudú nič mať a budú šťastní!“ A keď sa dnes pozeráme na taký ten konsolidačný ekonomický frmol, takmer sa mu to, teda aspoň v oblasti verejných financií, aj podarilo. Tajomstvo jeho úspechu však spočívalo v tom, že do toho nešiel nikdy celkom sám, ale za kolektívnej výdatnej pomoci skoro celej súčasnej opozície. Možno teda iba oceniť, že účastníci demonštrácií sa zaujímajú aj o demokraciu, lebo sa vraj vytrácame z EÚ a z NATO. Trochu je vinovatá aj opozícia, lebo akosi zanedbáva demokratické myšlienky.
Človek by očakával aspoň Thomasa Paina či Thomasa Jeffersona, prípadne iného z početného radu amerických mysliteľov. Veď aspoň taký Tomáš G. Masaryk – hľa toť hneď zo susedného Česka! Lenže najpríhodnejší sa im v tomto zmysle zrazu zjaví Alexander Soros, ba hneď chcú, aby sa s ním Fico „tak nejako rozprával“. No a namiesto nich sa napokon vynorí ideová inšpirácia z načisto takého toho „prozápadného“ Gruzínska v podobe akéhosi žoldniera Mamuka Mamulašviliho. Nejde o nejaké voľné pokračovanie Džugašviliho, Ordžonikidzeho, Berju, teda osobností s dosť podobnými kvalitami? Je to, ako keď sa psík zúfalo točí do kruhu v márnom úsilí zahryznúť sa do vlastného chvosta. A prerušiť ho v tom môže už iba nuda a únava.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.