Spolu s teplotou sú však na vzostupe aj odmietači klimatických zmien či podielu civilizácie na nich. A teraz nehovorím len o USA. Podobne ako tam, i u nás to ide ruka v ruke s oslabujúcou sa ochranou krajinnej či mestskej „prírody“. Boj aktivistov o každý kúsok zelene je čoraz ťažší.
V Bratislave v týchto dňoch zažívame dva ukážkové traumatizujúce prípady, ktoré celkom verne vypovedajú o tom, kam sa naša spoločnosť dostáva. V bratislavskom Starom Meste developer pod zámienkou záchrany stromov ich začal doslova vytrhávať zo zeme. Desiatky pol storočia i viac starých veľkých stromov. Nechal im kýpte koreňov a tvári sa, že presádza. Zahrabal ich následne do zeme v periférnej časti mesta. Nie je za tým žiaden altruizmus, developerská spoločnosť má na ich mieste staviteľské plány. Zdá sa, že sa našla diera v zákone, ako sa dá lacno a rýchlo, bez povolení a náhrady odstrániť ľubovoľná zeleň.
Asi aj developeri realisticky vnímajú meniacu sa politickú klímu a slabnúcu ochranu „prírody“ zo strany štátu a vedia, že samosprávy majú obmedzené právomoci. Kto sleduje príbeh ministra Tarabu, jeho voľakedajšie temné „podnikateľské“ aktivity, teraz o nič lepšie staviteľské plány a všeobecne jeho prístup k ochrane životného prostredia, nerobí si ilúzie, že by vec začal urýchlene riešiť a napríklad i onú legislatívnu dieru zaplátal. Divokosť a bezprávie 90. rokov sú spoľahlivo späť. A ako bonus ono hymnické „rež a rúbaj“.
Pre objektívnosť, i mesto nesie svoj podiel viny. Napríklad onen parčík pred veľa rokmi vysadilo, no neskôr pozemok odpredalo, a spätné predkupné právo si záhadne neuplatnilo pri následných predajoch. Druhý, zdanlivo iný, príbeh sa odohráva na pôde mestského zastupiteľstva. To má zmeniť územný plán neďaleko nábrežia a umožniť tam masívnu výstavbu. Tiež ide o zeleň, ale už to nie je „len“ pár desiatok stromov. Hoci magistrát dlhodobo hovorí o nevyhnutnosti prípravy na klimatickú zmenu, o odstraňovaní tepelných ostrovov, problémoch s prívalovými dažďami atď., konkrétne kroky vedú často inam.
Zaberanie zelených plôch, vrátane tej najúrodnejšej pôdy, v okolí mesta nie je preň témou. Aj keď má Bratislava obrovskú plochu vnútromestských brownfieldov, ich zastavovanie ide sťažka. Nie je to len prípadnou environmentálnou záťažou. Prekážkou býva zastaraný územný plán, ktorý tam stále počíta s priemyselnou výrobou. A jeho zmena zvyčajne ide veľmi pomaly. Alebo aj svižne. To sa ešte ukáže. Neviem, či je to len ekonomickou silou developera.
V každom prípade magistrát si teraz osvojil zvláštnu filozofiu pohľadu na zmeny územného plánu. Už to nie je dlhodobý dokument reflektujúci koncepčnú predstavu o udržateľnom rozvoji mesta, ale skôr niečo, čo má pomôcť napĺňať momentálne potreby jeho vedenia. Územný plán sa tak stal i celkom otvorene predmetom obchodu s developermi. Zmení sa, keď konkrétny developer ponúkne mestu protihodnoty. Napríklad nejaký počet nájomných bytov. Nie som si istý, či tu účel skutočne svätí prostriedky.
Tento postup sa mi zdá na hrane. Mesto by sa bez developerov nerozvíjalo, ostatne, za jeho súčasnou premenou, či sa nám to už páči, alebo nie, sú oni – príspevok samosprávy je oproti tomu minimálny. Ide skôr o hľadanie takého modusu vivendi, ktorý nebude riešiť len krátkodobé zisky, ale bude aj dlhodobo udržateľný. K takému sa však nedá prerúbať.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.