Môj strýko, Viliam Gruska, bol jedným z najvýznamnejších slovenských folkloristov a viem, že si myslel svoje o zneužívaní nášho kultúrneho dedičstva politikmi. Nič lichotivé.
S návratom k tradíciám radi pracovali propagandisti „slovák štátu“. Za „socíku“ mala byť ľudová kultúra „odkazom“ k onomu mináčovskému konštruktu nášho pôvodu ako pastierov oviec a zároveň aj istota triedenej „nezávadnosti“. Neskôr bola zasa zneužívaná politickým populizmom a nacionalizmom. S ním sa umne pracovalo za najtuhšieho mečiarizmu. Emócie vzbudzoval napríklad jazykový zákon. Rozvášnený dav vylomil dvere na budove parlamentu, rodiny rozdeľovala otázka, kto je za „matičný“ a kto za „koaličný“ jazykový zákon. Teraz si už málokto spomenie, v čom bol vlastne rozdiel.
Kultúra sa opäť delila na tú našu ľudovú (slovenskú – najlepšie folklórnu) a tú cudziu (mestskú, nepriateľskú). A vyhrotenie jej tém dobre fungovalo ako dymová clona pre zlodejstvá. Po rokoch vytriezvenia sa zdalo, že sadnúť na koňa kultúrneho nacionalizmu sa už neoplatí, že politických karieristov nikam nedovezie. Teraz sa vrátili. No v horšej a tupejšej podobe.
Slovensko je malá krajina, nemôže si dovoliť hazardovať s ľudským kapitálom. Miroslav Válek, prvý slovenský minister kultúry, si to uvedomoval a napriek množstvu obmedzení a tragickej dobe normalizácie sa sám snažil veľa ľudí z kultúry zachrániť. Súčasná, z môjho pohľadu s prehľadom doteraz najhoršia ministerka, je presný opak. Z jej kultúrnej „genocídy“ sa budeme ešte dlho spamätávať. Ono ten náš „nacionalizmus“ má predsa len deštruktívnejšiu podobu ako napríklad maďarský.
Za „socíku“ ak bol u nás emigrant persona non grata, maďarská spoločnosť dokázala nadradiť národný nad politickým záujmom a celkom v pohode spolupracovať aj so zahraničnými Maďarmi. Ani Viktor Orbán teraz nejde do takých hlbokých čistiek, že by sa týkali takého množstva erudovaných (a nenahraditeľných) odborníkov, ako nám predvádza súčasná ministerka.
Ukážkou je jej deštrukcia Slovenskej národnej galérie. Nemá obdobu v slovenských dejinách. Ak mal nakoniec konkurz na nového riaditeľa aspoň trošku vylepšiť dojem, podaril sa presný opak. Také babráctvo sa len tak nevidí – od zbabraného inzerátu po konkurznú frašku. Dosiahlo to až taký rozmer, že ho ministerka zrušila a, v jej prípade celkom komicky, spomínala potrebu transparentnosti. Táto vláda tu nebude večne. Raz príde účet. Za škody, ktoré v kultúre zanechala. Verím, že adresný a už nie len symbolický.
Ale vráťme sa k politickému folklóru. Zdá sa, že v prípade ministerky až tak nezaberá. Navliecť sa do „fejkového“ kroja nestačí. To skutoční folkloristi hneď prehliadnu. A po zásluhe ju vypískali. Teraz zasa nesie osobnú politickú zodpovednosť za to, že sa tento rok zrejme vôbec neuskutoční niekoľko kvalitných folklórnych festivalov a ďalšie sú v ohrození. Občas sa na demonštráciách objavujú plagáty so slovom vlastizrada. V prípade Martiny Šimkovičovej mi pripadajú celkom výstižné.
No premiérovi sa asi stále zdá, že užitočná dymová clona, ktorú vytvára, stojí za tie škody. Na kultúre mu úprimne nezáleží. Dokonca už nepredstiera záujem ani o tú folklórnu.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.