Pokiaľ si spomínam, kľúč k jej uchopeniu vychádzal už z úvodu: „Pán docent, máte radi špiónov?“ V replike to protagonista Lasica vystihol úplne presne: „Viete, o špiónoch my vlastne ani nevieme, že sú to špióni. Preto vám ani neviem povedať, či ich mám alebo nemám rád!“ Istotne ide o záľahu tajomstva, no na druhej strane musíme v tejto odpovedi vidieť nesmierne jemnú kognitívnu sieť, ktorá napomáha skutočnému poznaniu.
Je ako iné siete, do ktorých napríklad lovia ryby mjanmarskí rybári – zo záľuby, od hladu alebo z ekonomických dôvodov. V krátkom videu o tom bolo vidno mjanmarskú rybárku, ako sa pri love pošmykla. Nič síce neulovila, no padla pritom do vody (a práve tam bolo potrebné sa zasmiať). O to práve ide vlastne aj pri špionáži, ktorou sú obzvlášť prerastené najmä diplomatické kruhy. Mnoho diplomatov totiž vstrebáva hadí jed špionáže už s materským mliekom. (Materské mlieko – rozumej: archaické pomenovanie mlieka získaného rovno z osoby, ktorá je schopná alebo aspoň ochotná dojčiť. U nás dnes najčastejšie dáva také mlieko „rodič č. 1.“)
Diplomat by mal teda úplne bezpečne poznať, či je niekto takým agentom alebo nie. Ako napríklad exminister Rastislav Káčer, ktorý zistil, že americký prezident Donald Trump je „šialený Putinov agent“. No v tom spočíva práve jeho omyl. Nesňal mu masku, ktorú musí mať každý agent, aby sme ho nespoznali. Lebo napríklad prezidentka nejakej krajiny sa tvári, že je za onú krajinu, no keď jej spadne maska, vidno, že vyvíja vlastne „proamerickú“ činnosť.
A podobne aj Trump. Keď sa mu strhne maska, vidno, že tiež vyvíja takú tú „proamerickú“ činnosť. A z toho jednoznačne vyplýva, že Trump nie je ruským agentom, lež je jednoznačne americkým agentom! Len sa netreba nechať zmiasť takou tou diplomatickou povrchnosťou a nepredpokladať, že každý prezident musí byť – teda už bez masky – agentom nejakého úplne iného štátu.
Napríklad taká špiónka, akou bola Mata Hari, to vedela úplne presne. Počas 1. svetovej vojny udržiavala styk s nemeckým generálnym štábom a aj s francúzskym generálnym štábom. Teda vlastne išlo o viac konkrétnych individuálnych stykov, ktorým nevedeli vysokí dôstojníci odolať, lebo vraj disponovala takým tým „nevšedne lahodným pôvabom“. Všetci však boli spokojní, lebo rýchlo a často mali celkom presné informácie o druhej strane. Len Francúzi boli žiarlivejší, a tak ju radšej zastrelili. Remeslo však odvtedy celkom nezaniklo.
Na takúto úlohu Maty Hari sa u nás podujal poslanec Samuel Migaľ, ktorý sa rozhodol Šimečkovi hovoriť, že čo Fico a tak. No vzápätí zase Ficovi prezrádzal, že čo Šimečka a tak. Podľa neho sa tým nastolí v spoločnosti rovnováha. Nuž, teraz ide len o to, aby títo politici na seba navzájom nebodaj nežiarlili!
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.