Čo mi vlastne odkazuje? Že na premiérach sa cítia stratení výlučne filmoví novinári a len filmové kritičky? Čiže filmové novinárky a filmoví kritici sa stratení necítia? Alebo tá veta nám oznamuje, že remeslo filmového novinárstva vykonávajú len muži, kým profesiu filmovej kritiky len ženy?
Spýtal som sa jednej mojej známej, inak akademicky podkutej jazykovedkyne, či jej tá veta nepripadá divná. Odpovedala, že ani nie, že podľa nej novinárka chcela do textu vniesť rodovú pestrosť a vyhnúť sa dlhočiznej vete, ktorá by vyzerala takto: „Filmovým novinárom a novinárkam a filmovým kritičkám a kritikom sa v poslednom čase často stáva, že sa na premiérach cítia stratení a stratené.“ Tu sa na okamih zastavme!
Rodová pestrosť sa ako-tak zrealizovala na začiatku vety, ale na jej konci máme slovo stratení, ktoré nás (na)vracia ku „klasickému“ slovenskému pravopisu spred čias politickej korektnosti. Na konci vety sú novinári i kritičky stratení. Ešte raz: kritičky stratení. Tak ako teda: akým spôsobom budeme v najbližšej budúcnosti zmierovať politicky korektnú, ideologickú požiadavku zachovávania rodovej pestrosti? A kde zostali príslušníci pohlavne zatiaľ nejasní, nedefinovaní či nachádzajúci sa vo fáze transformácie? Zdá sa, že profesiu filmovej žurnalistiky a filmovej kritiky vykonávajú len ženy a že vlastne slovenská spoločnosť (aj jej liberálne orientovaná časť) uznáva v konečnom dôsledku len dve pohlavia.
Tak či onak, novinárska veta citovaná v prvom odseku je škaredá. Ale zas od novinárov nemôžeme očakávať múzickú citlivosť či zmysel pre estetiku. Keby takým niečím disponovali, asi by sa nedali na novinárske remeslo.
Ideologicky podfarbené, nevzhľadné vety a vôbec umelecké diela mi pripomínajú všeličo. Napríklad časy, keď temperament a autentickosť umelca (a umelkyne) sa museli podriaďovať princípom socialistického realizmu. Výsledkom boli ideologicky čisté, no vizuálne škaredé výtvory. Takisto to bolo aj v časoch fašizmu, hoci – v prípade talianskeho novecenta – sa našli aj výnimky.
Ešte lepším príkladom je cirkevné umenie: ak maliarom a sochárom išlo o presadenie ideológie a nie o strhujúce stvárnenie ľudskej existencie či vzťahu človeka k duchovnu, tak im z rúk často vychádzali priemerné, ba až podpriemerné diela, gýče.
Bret Easton Ellis, autor preslávený románom Americké psycho, v knihe Biela poukazuje na to, že ak ideológia určuje, ako smie alebo ako nesmie umelecké dielo vyzerať, tak potom je to smrť umenia, koniec slobody umeleckého prejavu. Ellis uštipačne poznamenáva, že mladým umelcom (mileniálom) už nejde o skutočnú umeleckú tvorbu, ale iba o to, aby doterajšie umelecké diela vykrádali, prípadne sa oni/ony stali umením ako takým. „Najväčším zločinom tohto nového sveta je,“ píše Ellis, „potláčanie vášne a umlčiavanie jednotlivca.“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.