Zamestnanci, ktorých funkciou bolo odfiltrovať všetok verbálny a emocionálny balast, neraz museli vybaviť také množstvo telefonátov, že jeden by z toho mohol aj zošalieť.
Telefón bol kedysi významný komunikačný nástroj. Stačí si pozrieť niektoré detektívne seriály zo sedemdesiatych a z osemdesiatych rokov ako napríklad Derrick či Columbo. Spočítal už niekto koľkokrát v jednom diele použije zločinec či policajt telefón? Niekedy sa mi zdá, že tieto filmy by bez telefónov ani nemohli fungovať.
V socialistickom Československu v sedemdesiatych rokoch sme mohli byť radi, ak trebárs v osemposchodovom paneláku každá tretia domácnosť mala telefón. Dnes majú smartfón ešte aj bezdomovci. V súčasnosti už telefonuje každý, v ktorejkoľvek chvíli, kdekoľvek. V supermarkete počas platenia pri elektronickej pokladnici, v čakárni u lekára, v preplnenom autobuse, v kníhkupectve, v reštaurácii. Ako keby každý jeden telefonát bol neodkladný.
Už sme ako takí obchodníci či burzoví makléri, ktorí sú neprestajne v pohotovosti. Prestali sme rozlišovať medzi súrnym a klebetným telefonátom. Pretože už kašleme aj na deliacu čiaru medzi súkromným a verejným priestorom.
A tak sa mnohí z nás, ktorí práve netelefonujú, stávajú účastníkmi súkromných hovorov tých, ktorí, nazdávam sa, z neveľmi presvedčivého dôvodu, nemôžu alebo nechcú telefonát odložiť na neskôr. Inak povedané: vo verejnom priestore sa stávame súčasťami súkromného priestoru druhých.
V uliciach môjho mesta sa často strhávam na to, že niekto sa mi prihovára. Bleskovo sa otočím a vidím, že dotyčný ma ani nevidí, ako keby bol zahĺbený do rozhovoru so samým sebou. Voľakedy sme takýchto ľudí, ktorí „trpeli“ samovravou považovali za bláznov. Keď sa však lepšie prizriem tomu osamelému rečníkovi bez publika, vidím, že má v ušiach drobné slúchadlá. Telefonuje. Nie je schopný telefonát odložiť na neskôr. Vypúšťa do ulice svoj súkromný smog, vôbec ho neruší, či ho niekto počúva, alebo nie, a svojím hovorom niekoho nevyrušuje. Naozaj všetky telefonáty sú také dôležité? Naozaj sme všetci do jedného zaneprázdnení biznismeni a zároveň aj sekretárky samých seba? Naozaj z nás vyprchala všetka súdnosť?
Veľký satirik George Bernard Shaw povedal, že „čím dlhšie žije, tým väčšmi je presvedčený, že táto planéta slúži ako blázinec druhých planét“. Ktosi iný zasa povedal, že táto planéta je blázinec bez personálu. No a podľa Charlesa Darwina je človek zviera, ktoré ešte nebolo domestikované. Nemá gazdu, ktorý by usmerňoval jeho správanie. Preto, podľa Darwina, človek nikdy neprekoná limity divého zvieraťa. Všetky doterajšie pokusy človeka o sebavýchovu sa skončili fiaskom.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.