Tu je odpoveď: „Pieseň Rež a rúbaj do krve zložil slovenský hudobník Pavol Hammel spolu s textárom Kamilom Peterajom. Táto skladba pochádza z legendárneho albumu Zelená pošta (1972), ktorý Pavol Hammel nahral spoločne s Mariánom Vargom. Je považovaná za jednu z ikonických skladieb slovenskej populárnej hudby.“ Zasmiali sme sa.
Iste, „halucinovanie“ je inherentná vec technológií veľkých jazykových modelov. Nateraz nevieme, ako sa s ňou spoľahlivo vyrovnať, keďže vlastne ani nie celkom rozumieme, prečo je odpoveď taká, aká je. Ostáva byť v strehu. To však neznamená, že technológie založené na neurónových sieťach nie sú použiteľné a nevedia nám vo väčšine prípadoch dať i celkom užitočné odpovede. Sú teraz hitom, na doktorandskom kolokviu, ktoré na fakulte vediem, prevládajú. Sám so svojim študentmi dlhšiu dobu skúmam ich aplikovateľnosť pri automatickom rozpoznávaní diel slovenských maliarov. To ako prvý krok.
Ak by sa technológie podarilo dotiahnuť do vysokej presnosti, dali by sa použiť, samozrejme, aj pri iných maliaroch, a to s dvoma cieľmi. Jednak múzeá a galérie sú plné diel „neznámych“ autorov. Keďže sa depozitáre postupne digitalizujú, ich nasadenie by mohlo pomôcť odhaliť autorstvo. To sa občas deje, v novinách sa dočítame, keď ide napríklad o Rembrandta, no spravidla je za tým skôr náhoda a šťastie, než systematická práca či softvér. A, naopak, tieto technológie by mohli upozorniť na podozrenie, že ide o falzifikát.
Žiaľ, teraz sa zdá, že tieto študentské projekty končia. Na trénovanie neurónových sietí potrebujeme spolupracovníkov z oblasti umenia a veľkú, kvalitnú databázu diel. A o oboje zrejme čoskoro prídeme. Vďaka štvrtej vláde Roberta Fica a jej protikultúrnemu ťaženiu. Tento mesiac sa zavŕši proces deštrukcie SNG. Odchádza z nej stovka odborných pracovníkov (vrátane celého IT oddelenia) a na ich miesta nastupujú „upratovačky“, kráľovsky platení „diletanti“ či rovno kádre nie s najvyššou kultúrnou výbavou.
Viem, o čom hovorím. Mimochodom, v tomto storočí som videl všetky výstavy v SNG i množstvo sprievodných programov. Nepoznám inú slovenskú inštitúciu s takým profesionálnym, oddaným a ústretovým personálom. Je pre mne ťažko, racionálne i emocionálne, sledovať rozpad toho, čo sa roky budovalo. Na čo sme mohli byť všetci hrdí.
Hoci je ministerka Šimkovičová najnedôveryhodnejším členom vlády, stále má aj svoj fanklub – len neviem, koľkí z neho by vedeli na mape nájsť SNG. A už vôbec nepochopia nielen to, o čo Slovensko pripravila, ale ani paralelu medzi jej či iných nevyberavými útokmi na súčasné „zvrátané“ umenie. Alebo, naopak, presne ju pochopili a oceňujú? Na druhej strane, keď sme držali pred SNG podpornú štafetu, zažili sme vlnu solidarity od okoloidúcich.
Ale vráťme sa k veľkým jazykovým modelom. Vyvíjajú sa veľmi rýchlo. Tentoraz mi jeden z nich dal správnejšiu, i keď stále nie úplnú odpoveď. Spýtal som sa, kto najviac škodí slovenskej kultúre. Odpoveď: „Martina Šimkovičová.“ To je však len časť príbehu. Je tu Andrej Danko a jeho panoptikum neriadených a nikomu sa nezodpovedajúcich striel, ktoré dostal do vysokej politiky. A ako hovorí jeden nich, SNS – to sú len bohapusté kšefty.
Vinu nesú aj ostatné koaličné strany, že tú deštrukciu tolerujú. A, samozrejme, premiér. Možno keby sme mali aj inú opozíciu, vedeli by sme raz mať vládu bez účasti extrémistov. A vyhli by sme sa marazmu, aký zažívame. Nielen v kultúre.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.