Ide pritom však takmer vždy o názor, ktorý má svoje prirodzené limity. Lebo politici sú v podstate ochotní skántriť hocičo iba kvôli tomu, aby sa to potom nejako zlepšilo. Čo však, samozrejme, tiež bez politikov celkom nejde.
Každému je pritom jasné, že týchto politikov nie je možné úplne nahradiť, že je možné ich iba tak nejako občasne povymieňať – pochopiteľne za iných politikov. Čo však, žiaľ, iba málokedy pomôže. Pritom je úplne jedno, či ide o tých, čo sú takpovediac „hore“, alebo iba o takých tých „spodnejších“. Ak mi niekto neverí, nech si iba tak sám pre seba porovná napríklad systém miestnej hromadnej dopravy so systémom zdravotníctva. Nie je preto náhoda, že medzi občanmi a politikmi vzniká nezriedka istý odstup.
Pri poslednej „eskalácii napätia“ som pokladníčke v reťazci vysvetľoval, že celý nákup si doma hneď uvaríme, posadíme sa k oknu a budeme sledovať, ako nás bombardujú. A odušu ten „spektákel“ zajedať!
Preto je dnes obrovskou výhodou, že nemáme iba našich občanov a našich politikov, ale napríklad aj politikov EÚ, ktorí na nás nepretržite myslia. Preto ma veľmi potešila tzv. stratégia pripravenosti, ktorú v týchto dňoch Bruseli predstavila podpredsedníčka komisie Roxana Minzatuová. Tá mala posilniť schopnosť EÚ predvídať a predchádzať novým krízam a hrozbám a rýchlo na ne reagovať. Stačí sa k jej základným ideám iba pripojiť. „Občania Európskej únie by si mali pripraviť zásoby jedla, ktoré im v prípade núdze vydrží najmenej 72 hodín,“ hovorí táto nová stratégia.
Ak o tom uvažujem, tak mi to vychádza približne na také vedro dosť presoleného guľášu. Bolo by asi dobré dať ho hneď do záchranného kolesa, aby sa v prípade extrémnych záplav nepremočil. Mnohí si isto spomenú na konzervy, lenže čo ak sa v prípade extrémneho lesného požiaru rozžeraví otvárač na konzervy? Potom môže nešťastník už iba lízať med cez sklo, ak mu to sklo v tej horúčave nepopraská! Alebo ako by chcel ochrániť konzervu sterilizovaného hrášku pred kybernetickou hrozbou? Lebo tá môže byť iba súčasťou úplne inej hybridnej hrozby!
Isto by nebolo zlé mať vždy pri sebe aj ebonitovú tyč a líščí chvost. Lebo ich vzájomným trením, aspoň ako mi povedali v šiestej triede na fyzike, si možno kedykoľvek dorobiť elektriku. Lenže tá vraj vtedy býva dosť taká statická. Je tiež dobré nahrať si aspoň 48 hodín nejakých šikovných detektívok, lebo človek potom môže aspoň dva dni nadávať na to, že vôbec nejde prúd a že mu teda všetky „ušli“.
Pri poslednej „eskalácii napätia“ som pokladníčke v reťazci vysvetľoval, že celý nákup si doma hneď uvaríme, posadíme sa k oknu a budeme sledovať, ako nás bombardujú. A odušu ten „spektákel“ zajedať! Nereagovala, ale dobehla ma pri východe s tým, či ma môže o niečo poprosiť: „Viete, nech vás ten humor nikdy neprejde!“ povedala. Azda je vždy dôležité a pekné byť aj s tými druhými. V dobrom i v zlom.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.