Ako teda chápať umenie? Je čisto vecou vkusu alebo aj niečoho vyššieho, objektívne zdieľaného? A ak je v diele nejaký zmysel, ako ho možno pochopiť, ak ho nechápeme ani pri najznámejších dielach svetových galérií?
Zmysel je niečo, čo je súčasťou diela, ale nie niečo, čo sa dá vidieť očami. Vezmime si slávny pisoár od Marcela Duchampa. Nazval ho „Fontána“, pretože ju pisoár v ležiacej polohe môže pripomínať. Fascinujúce na tomto diele je, že nejde o vec vytvorenú umelcom, ale len kúpenú v obchode a prinesenú do galérie. Prečo?
Možno ste si niekedy chceli spraviť žart z umenia, nad ktorým sa až priveľmi premýšľa, a predstavovali si, že by ste z obchodu s domácimi potrebami doniesli do galérie motyku alebo umelé hnojivo. Ako by reagovali návštevníci? Uvažovali by nad tým, čo tým chcel autor povedať?
Duchamp urobil niečo podobné, keď otvoril otázku, čo robí umelecké dielo umeleckým dielom? Nie je to len jeho prítomnosť v galérii (mieste určenom na vystavovanie) s odkazom na autora? Podobne by sme mohli osadiť zastávku autobusu niekde, kde autobus nejazdí, alebo priniesť do kina vlastnú premietačku a premietnuť film, ktorý nebol na programe. Všimol by si to niekto?
Umenie teda môže byť hĺbavé a reflektujúce – odrážajúce okolie, podobne ako náboženstvo či filozofia. Na strop istého kostola napríklad zavesili hojdačku (čo opäť otvorilo otázku, či je to tak ako pisoár v galérii patričné), takže to vyvolávalo dojem, že hojdajúceho, dieťa, kolíše boh.
Ak však niekto nevníma význam nejakého diela, potom nedokázal vnímať umeleckosť toho, čo pred sebou vidí a čo ho robí výnimočným. Ak vidíte len vázu kvetov, zaľúbenú dvojicu či zvláštnu osobu, uniká vám, akým spôsobom je téma spracovaná – aké farby alebo materiál sa využili, akým štýlom sa objekt spracoval, z čieho pohľadu a z akej perspektívy.
Ak nevieme, čo dielo znamená, môžeme sa oprieť o to, čo nám o ňom povedali druhí. Teda o propagačnú stránku diela, namiesto toho, aby sme si naň spravili vlastný názor. Ten však nemusí mať ani sám autor. Umenie totiž nemá vopred jasný zámer ako napríklad plánovanie mostov. Dielo sa rodí v procese, takže každé gesto reaguje na celok, čím sa mení aj jeho zámer. A umelci sa zvyknú k dielu vracať a prerábať ho.
Umenie však nie je len intelektuálne, nemusí ísť o postoj alebo o otázku. Môže to byť vec vnímania a pocitov. Takto reagovala ministerka kultúry na výstavu – nechcela sa vcítiť do človeka, ktorý vracia, nepotrebovala chápať video mužských genitálií či nôh. Jednoducho ju to odpudzovalo. Zrejme uprednostňuje svet, kde sú veci pekné na prvý aj posledný pohľad.
Vysvetľovanie robí umenie ovládateľným a prispôsobiteľným, ako písala kritička Susan Sontagová. Skutočné umenie by nás podľa nej malo spraviť nepokojnými. Umenie nemusí zapadať do našich schém, šablón a očakávaní. Môže nás obohatiť o nové pohľady a rozširovať naše obzory. Aby sme sa však mohli pozrieť na veci inak, musíme v prvom rade chcieť.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.