Závideli nám ho i v Čechách. Teraz sa Smer podpísal pod vyprázdnenie týchto inštitúcií, hoci technicky vzaté je za degradáciou FPU nesúrodé duo politikov z inej strany, ktoré by bez požehnania Smeru nič nezmohlo.
Keď Roman Michelko presadzoval zmenu fungovania FPU, asi nemal na mysli katastrofu, o akú sa postarala Martina Šimkovičová. Ostatne, fond podporoval i jeho vydavateľské aktivity, kde sa našlo veľa kvalitných i mne blízkych ľavicových autorov. Iste, napätie okolo FPU malo svoje objektívne príčiny. Jeho rozpočet sa dlhé roky nemenil ani o infláciu, pri rýchlom náraste počtu žiadostí stúpal i počet ne(u)spokoj(e)ných.
K tomu sa pridali mudrlanti, ktorí presne vedeli, že ten či onen projekt mal/nemal byť podporený, hoci nepoznali všetky žiadosti. A neváhali to dať pocítiť členom komisie alebo politizovať FPU ponosami v parlamente. Niekedy boli „útoky“ proti FPU organizovanejšie, napríklad keď časopis Kapitál spustil petíciu proti vylúčeniu študentov spomedzi žiadateľov o štipendium bez toho, aby sa najprv oboznámil s dôvodmi.
Terajšia ofenzíva a následné okyptenie fondu sú už o inom. Ako hlavná páka má slúžiť správna rada, jej právomoci a personálne obsadenie. Možno si Michelko myslel, že po novom sa bude len naprávať pár krívd odborných komisií, realita je však iná. Napríklad Šimkovičovej nominant navrhoval zmeniť väčšinu návrhov komisie bez hlbšieho odôvodnenia. Podľa zápisníc rada preukazuje nevídanú dávku neodbornosti, voluntarizmu, nekonzistentnosti, prichádza s požiadavkami nad rámec/mimo rámca pravidiel, či ich ohýba. Ak ju celkom neblokujú nominanti ministerky.
Mimochodom, „pôvodní“ členovia rady sa vo väčšine prípadov rýchlo prispôsobili novému kurzu. Nový predseda sa vyjadril, že teraz budú podporení iní žiadatelia, ktorí si to zaslúžia, lebo majú na to nárok. Zrejme ako pestovatelia zemiakov na agrodotácie. Komisie týmto strácajú zmysel, čo sa už prejavuje. FPU má problém ich zostaviť so všetkými dôsledkami. Hoci sa „nové FPU“ ešte len rozbieha, už stačilo pochovať pod absurdnou zámienkou, alebo „len“ sabotovaním, množstvo kvalitných podujatí. Ostali len zatrpknutí organizátori a sklamaná kultúrna obec. Historici nám zvyknú pripomínať, že bez poznania minulosti sa nám môže tá ľahko vracať. Nevidím to tak jednoducho. Nemci nemuseli čítať o hrôzach prvej svetovej vojny, denne stretávali polosiroty a bezrukých, beznohých trafikantov, a napriek tomu o dve desaťročia išli do ďalšej vojny. S minulosťou sa treba aj vyrovnávať.
Po zločinoch musí prísť spravodlivý trest. Nie revanšizmus. Ostatne, výsledky zanedbanej „denacifikácie“ vidíme teraz vo voľbách v Rakúsku či v bývalej NDR. Ale stačí ostať doma. Nevyrovnali sme sa dôsledne so Slovenským štátom, s komunistickým režimom ani s mečiarizmom. Hoci si veľa politikov práve na tom budovalo svoju kariéru. Mladý Robert Fico sa vehementne dožadoval, aby Vladimír Mečiar vysvetlil, odkiaľ zobral peniaze na svoju opulentnú vilu, na ktorú „nemohol legálne zarobiť“. No ten len arogantne odvrkol, rovnako, ako na podobné otázky teraz odpovedá sám Fico. Pocit beztrestnosti so súčasnou vládou ešte narástol.
Netýka sa to len obvinených z minulosti, ale aj terajšieho aparátu. Hoci si mnohí možno nemyslia, že ochranné krídla premiéra tu budú večne, ale sú presvedčení, že trestu aj tak uniknú. Ako vždy. Táto atmosféra preniká do všetkých poschodí spoločnosti. O to ľahšie ide aj rozklad jej inštitúcií. Ani členom správnej rady FPU nenapadne, že by sa raz niekto mohol pozrieť na ich činnosť. So všetkými dôsledkami. O (trestno)právnych následkoch toho, že niektorí sú v rade protizákonne, ak by sa to potvrdilo, ani nehovoriac.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.