Ešte prekvapivejšie na onom vyhlásení je to, že mnohých spoluobčanov to už ani neprekvapilo. Niektorí z nich sa totiž domnievajú, že ide vlastne iba o nečakaný dôsledok spôsobu, akým Valášek zvyčajne vedie spor alebo diskusiu, pričom mimoriadne často používa jeden z rétorických prostriedkov inaugurovaných sofistickými filozofmi už v starovekom Grécku.
Spočíva v tom, že rečník hovorí veľmi rýchlo, teda tak, aby ho partner v rozhovore v podstate nevládal sledovať, a preto mu v diskusii nemohol ani nejako významne protirečiť.
Určitou nevýhodou tejto mimoriadne účinnej rétorickej zbrane však zostáva fakt, že sa pri neopatrnom používaní premieňa na strašný prostriedok nechcenej „autodeštrukcie“. Je to ako keď si niekto len tak pohadzuje v ruke odistený granát, alebo odušu krepčí na vlastnej nášľapnej míne. Dochádza k tomu totiž práve vtedy, keď už ani sám rečník nevládze strmý tok svojich vlastných myšlienok vôbec sledovať, či aspoň nejako rozumne kontrolovať.
Vlastne len vyráža zo seba všakovaké idey v nezastaviteľnej tvorivej extáze, ako svojho času nejaké omámené špecializované médium v delfskej veštiarni. Veď aj samotného Valášeka takpovediac prekvapilo, že on sám v prebiehajúcej diskusii vôbec niečo také povedal. Ba aj sa to o malú chvíľku, i keď vcelku neúspešne, vehementne pokúšal popierať. Je len sympatické, že to však pre istotu zapieral už iba takou tou bežnou rýchlosťou.
Prirodzene, že mnohých toto povrchné vysvetlenie vôbec neuspokojí, a radšej sa uchýlia ku koncepcii takého toho freudovského „prerieknutia“. Teda, že človek vysloví čosi, čo síce prezradiť vôbec nechcel, ale čo ho už dlhšie máta v jeho najdôležitejších snoch.
Prejavuje sa značnou idealizáciou vysnívaného objektu túžby či aspoň skrytého priania, keď napríklad žiadostivosť subjektu víťazí nad jeho rozumom a vôľou, a ťahá potom takýto ťažko skúšaný subjekt rovno k obrazu „krásnej nevesty“ alebo k celkom absurdnej predstave nejakej „milej svokry“. A takáto predstava, alebo čo jej zodpovedá, z neho potom jednoducho „vyhŕkne“.
Ani vtedy však nie je takéto zjavenie Matoviča celkom prirodzené. Je iba o niečo viac pochopiteľné. Veď napokon, ako samo PS o sebe píše: „Cieľom PS je prezentovať progresívne riešenia spoločenských problémov a spájať rovnako zmýšľajúcich ľudí.“
A Matoviča si potom možno poľahky predstaviť v duchu tejto idey, teda ako sa opäť šplhá aj s plienkami na bránu Úradu vlády SR, no tentoraz už nie sám, lež už napríklad spolu s Valášekom, Ivanom Korčokom a Michalom Šimečkom.
Pri Valášekovej myšlienke by azda nebolo zlé, ak by ju PS zvážilo v duchu starovekého Anaximandra: „Z čoho veci vznikajú, do toho vraj tiež podľa nutnosti zanikajú; lebo si za neprávosti navzájom splácajú pokutu a trest podľa určenia času.“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.